Cigarettes

•~•17•~•

Uchlípla som si z horúceho čaju a zamyslene hľadela na padajúci melancholický dážď. Snažila som sa pochopiť, kam sa podelo teplo a bezpečie, ktoré ma chránilo celú noc. Zima sa mi predierala pod kožu a po rukách sa mi zjavovala husia koža narozdiel od noci, keď som bola v jeho objatí, v bezpečí a teple. Zaspávala som bez strachu a zobudila som sa s úzkosťou, ktorá mi ťažko sťahuje hrudník. Neskrývam, že som sklamaná, že som sa nezobudila po jeho boku. Nemám to pred kým skrývať, a preto hľadím do plačúcej oblohy a plačem s ňou. Krutý pocit zla ma obopína z každej strany a všetko sa mi zdá nenávidené.
Aaron. Snažím sa poskladať jednotlivé písmená dokopy, zlepiť ich a uložiť ich namiesto, kde im postavím tajnú svätyňu, ale nie. Stále utekajú a bijú sa. Mám pocit, že mi tie písmená  niekoho pripomínajú a keď si spomeniem koho, zaplaví ma milión pocitov naraz. Spomínam na všetky tie krátke krásne chvíľe, kedy z jeho hlasu a postoja nesálal odstup a chlad. V poslednej chvíli som si uvedomila, že spomínanie nikam nevedie a že nemám vôbec dôvod byť smutná kvôli nemu, potom však nastane chvíľa, keď si uvedomím, že krutý strach ma nabáda ešte stále pre mamu. Chcem si byť istá, že je s ňou všetko v poriadku, ale nejaká silná predtucha mi v tom bráni. Snažila som sa toho hnusného pocitu zbaviť, ale nedal sa odbiť. Práve včas mi začal vyzváňať mobil. Utrela som si tvár chrbtom ruky a zodvihla hovor.

„Za päť minút nech si pred domom,"povedal rýchlo, ale zreteľne a zložil. Vstala som z tmavého kúta, pozviechala sily a obliekla si bundu. Hlavu som si zakryla kapucňou a vybehla z domu.
Pred domom som chvíľočku stála a prešľapovala mláku. Kvapky sa mi agresívne kotúľali po bunde a zmáčali tenkú látku mojich džínsov. Úprimne mi to bolo jedno. Chcela som sa už len presvedčiť, že je mama v poriadku. Na ničom inom mi nezáležalo, len na jej zdraví. Ale predsa len ma tu niečo zožieralo. Bol to Aaron. Jeho meno, dotyky, objatia, pohľady. Všetko sa vo mne točilo ako na kolotoči a to ma znepokojovalo. Včera sa mi zdalo, že ma začína brať aspoň trošku vážne, ale nie. Všetky moje ilúzie o tom, že ho budem niekedy zaujímať, pominuli. V jeho blízkosti som zabúdala na všetko a na všetkých, pretože na mňa vysielal akúsi príťažlivú silu, ktorá ma nútila zaoberať sa len a len ním a bolo jedno, či sa na mňa mračil ako obvykle, či sa usmieval arogantne a či úprimne, bolo úplne jedno, čo robil, čím bol, zaujímal ma a chcela som o ňom vedieť stále viac a viac. A čím viac som chcela, tým menej som vedela.
Ráno ma trpko sklamalo zobúdzanie v chlade a bez svojho zdroja príťažlivej energie. Hlúpo som si namýšľala pekné ráno s prebudením po jeho boku. Naivne som si myslela, že otvorím oči a Aaron mi popraje krásne ráno. Nie, Aaron sa ani ako takýto typ nejaví. Hoci sa párkrát úprimne usmeje, ale vždy z neho cítim opatrnosť s akou sa somnou zhovára a s istým odstupom tónu, akým hovorí. A to ma hnevá. Hnevá ma, že je ku mne chladný a chce byť tajný a záhadný.

„Annalívia,"z myšlienok ma vytrhol Jamesov melodický hlások. „Zlatko, nastúp rýchlo."

Nasadla som do sivého Volva a striasla zo seba kvapky dažďa.

„Tak dík,"smutne sa usmial a venoval mi letmý bozk na čelo. „Povedal som päť minút a ty? Kedy si vyšla?"

Mykla som plecom a dúfala, že pochopí aj bez slov. James ma pridlho skúmal, no napokon pochopil a dupol na plyn.

„Povieš mi to?"opýtal sa, keď sme stáli na červenej a James si nervózne kúsal nechty.

„Čo?"

„Ono to aj hovorí,"zatlieskal a znovu sa zatváril vážne. „No to, prečo vyzeráš ako opustené šťeňa a nehovor mi, že si sa trápila len kvôli Elizabeth. Včera si takáto nebola." Na tvári sa mu zráčili ustarostené vrásky.

„Čo by si rád počul?"unavene som si pretrela tvár a vyhýbala sa jeho pohľadu.

„Pravdu." Pohli sme sa vpred, ale ja som držala ústa zatvorené. Nemala som náladu a ani chuť sa rozprávať. „Asi mi to nepovieš, čo?"

„Prepáč,"ospravedlňujúco som skrivila tvár.

„Nevadí,"usmial sa. „Ja som tu stále." Pohladil ma po líci a jemne mi prešiel po vlasoch. Zbytok cesty prebehol v tichu. V nemocnici nás, chválabohu, k mame pustili hneď. James ostal na chodbe, zatiaľ čo ja som s ohlušujúcim rytmom srdca vkročila do izby.

„Annalívia,"zvolala natešene a chrapľavo. Takmer som jej prenikavý hlások nespoznávala. Vítala ma so širokým úsmevom a roztvorenou náručou. Opatrne som ju objala a preskenovala každý kút jej tela. Mala obviazaný členok a malú odreninku na líci. Tvár mala stále krásnu, ale s matným znakom akéhosi zvláštneho smútku.

„Oh, mami, bála som sa o teba,"zničujúco som si povzdýchla a stísla jej teplú dlaň. „Čo sa stalo?"

„Len som sa potkla na schodoch,"usmiala sa a uhla pohľadom. „Už som v poriadku a bábätko tiež,"pohladila si vypuklé bruško.

„Ako sa ti to mohlo podariť?"vzrušene som si zašla prstami do vlasov. Prestavila som si ju, ako sa potkýňa a padá zo schodov. Stislo mi srdce.

„Ja..ja neviem. Proste som išla po schodoch príliš rýchlo a spadla som,"vysvetľovala s tancujúcou rukou vo vzduchu a s vyhýbavým pohľadom.

„Mami, musíš dávať na seba pozor. Veľmi som sa zľakla, keď mi James povedal, že si v nemocnici."
Pri jeho mene sa zachvela a ostražito uprela zrak na dvere.

„Je tu?"opýtala sa potichu.

„Áno, mám ho zavolať?"

„Nie,"vyhŕkla príliš nahlas. „Radšej mi povedz o tom rande."

„Nebolo to rande,"ujasnila som jej. „Bolo to také normálne. Boli sme si zabehať a v upotených gatiach sme sa vrátili domov. Kedy ťa pustia?"Vtom sa otvorili dvere a vošiel doktor.

„Dobrý deň,"pozdravil nás blonďavý muž v stredných rokoch. „Vaša dcéra?"ukázal na mňa a ja som sa poslušne postavila.

„Doktor a gynekológ Kingswood vašej mami, teší ma,"potriasol mi rukou a v ďalšej zvieral papiere.

„Annalívia,"predstavila som sa a sadla si späť.

„Som rád, že vás spoznávam a môžem s vami prebrať isté dôležité veci ohľadom vášho súrodenca." Mrkal do papierov a pritom po mne hádzal chvíľkové pohľady.

„Somnou? Prečo práve somnou?"zmätene som sa opýtala a pozrela na Elizabeth, ktorá sa z ničoho nič rozochvela.

„Myslel som, že práve vy budete rozhodovať o budúcnosti vášho súrodenca a ak to bude tak, ako hovorí vaša mama, tak vy s ním budete zdieľať jeho budúcnosť a myslel som, že by vás to mohlo zaujímať." Očami prebehoval raz po mne a raz po Elizabeth, ktorá sa chvela čoraz viac.

„Ahm..."vydala som neindetifikovateľný zvuk. Nevedela som, ako mám na to reagovať. To dieťa ma odjakživa nezaujímalo a jeho existenciu som ani nebrala na vedomie. Chvíľu sa medzi nami šírilo hlúpe ticho, ktoré však za mňa prerušila mama.

„Annalívia sa vlastne o svojho súrodenca zatiaľ nezaujíma,"nervózne sa usmiala a mňa prekvapilo slovo zatiaľ.

„Nerozumiem vám, Elizabeth. Kto potom..."odmlčal sa a nazrel znovu do papierov. „Asi to preberieme neskôr."

„Potrebujem viac času,"hrýzla si do pery a ja som zas mala pocit, že mi unikla nejaká podstata.

„Čas sa kráti, Elizabeth. Čím viac budete čakať, tým ťažšie to bude,"postavil sa a ladným krokom prešiel k dverám. „Dovidenia a pekný deň."

Nezabíjajte ma...

Peace and rolls ❤