Cigarettes

•~•35•~•

Ležala som vo svojej posteli a dívala sa na strop. James bol niekde v dome. Pravdepodobne upratoval, pral, umýval okná alebo niečo podobné. Nebolo to odomňa pekné, ja viem, no vtedy som nepremýšľala nad tým, čo sa patrí a čo nie. Momentálne som mala hlavu plnú prázdnych myšlienok. Nechcela som si žiadnu skutočnosť pripustiť, no zároveň som sa chcela prekonať a utriediť si myšlienky už len kvôli mojej mame. Nechcela som premýšľať, nechcela som si z toho vyvodiť záver, pretože to znamenal pre mňa koniec. Koniec všetkého, o čom som kedysi snívala. Bola som príliš zbabelá a slabá niesť také veľké bremeno. Zároveň som si uvedomovala, že čím skôr sa so všetkým zmierim, tým lepšie.
Zrazu mi niečo vletelo do okna. Iba som sa pozrela na okno, na zapadajúce slnko na ohnivej oblohe. Znova mi niečo vletelo do okna, pravdepodobne to boli kamienky, no nemala som chuť, lámať si nad tým hlavu. Po chvíľke som sa rozhodla, že sa prezlečiem, tak som vstala prešla ku skrini a vybrala odtiaľ tepláky a obyčajné tričko. Veci som hodila na posteľ a začala sa vyzliekať. No niečo mi nesedelo a úpenlivo som rozmýšľala, čo. Bolo to akoby mi jeden veľký temný plášť zastrel myseľ a preto som nemohlo jasne premýšľať. Niekto mi hodil kamienok do okna, ale kto? Cítila som sa akoby ma niekto tresol niečím po hlave. Kto, dopekla, hodil ten kamienok? A potom, keď som zo seba zhodila tričko, mi napadlo, že jediný kto by to mohol byť, je predsa Aaron a presne aj v tej chvíli som za sebou počula rachot. Otočila som sa a na zemi pri okne bol vyvalený Aaron. Skríkla som a zakryla sa rukami.

„Zase sa odhaľuješ?" postavil sa zo zeme a rozcvičil si ramená. „Týmto ma neohúriš, ak chceš poradiť," tváril sa úplne nezaujato, akoby bolo úplne normálne, že sa pred ním dievčatá ukazujú polonahé. V rýchlosti som skočila ku posteli a obliekla si nachystané veci. „Mne to nevadilo, kľudne si mohla ostať aj polonahá."

„Čo tu, dopekla, robíš? "opýtala som sa zatiaľ čo som si naťahovala tepláky.

„Schovávam sa," mykol plecom akoby nič.

„Prečo?"

„Lebo sa nudím," znova mykol plecom a ľahol si na moju posteľ.

„Vieš, že to, čo si povedal vôbec nedáva zmysel?"pokrútila som hlavou a zdvihla veci, ktoré som si vyzliekla a odniesla ich do kúpeľne. Keď som sa vrátila, Aaron mal vyložené nohy na mojej posteli, pohodlné si ležal a pri tom sa začítal do jednej z kníh, ktoré som mala na poličke nad posteľou. Ešte aj v tejto polohe vyzeral neodolateľne. Dnes bol ako vždy v čiernom, no dnes bolo na ňom niečo inak.

„Čo to máš na sebe?" opýtala som sa približujúc sa k posteli z druhej strany. Zdvihol hlavu od knihy a chvíľu len na mňa nechápavo čumel, potom si uvedomil.

„Nepriestrelnú vestu," odpovedal bez záujmu. Nikdy na také otázky neodpovedal normálne. Prekrútila som očami a sadla si na kraj postele, ale dostatočne ďaleko. No aj tak som zacítila jeho neodolateľnú vôňu. Prenikala mi do nosných dierok a prenikala so každého kútu v mojej izbe. Využila som príležitosť jeho nepozornosti a oddala sa činnosti, ktorú by som vykonávala od rána do večera bez prestania, ale niečo bolo zle. Nevedela som sa sústrediť. Stále sa mi v hlave vynárali doktorove slová. Všímala som si každý detail. Mal dokonale rozcuchané vlasy, ktoré mu na čele padali do svietivých zelených svetielok. Hľadala som na jeho tvári jednu jedinú nedokonalosť, jednu jedinú chybu, ale to sa mi nepodarilo. Môj pohľad spočinul na jeho perách, ktoré som mala možnosť ochutnať. Prešiel mi mráz po chrbte z tej spomienky a chcela som to prežiť znova. Chcela som, aby ma znova pobozkal, aby mi dovolil odovzdať sa mu.

„Zase sa na mňa dívaš.. Môžeš prestať?" nevenoval mi pohľad, no jeho tón prezrádzal, že nie je vo svojej koži. Zavrel knihu a položil ju na svoje miesto. Nepočúvla som, aj napriek jeho požiadavke som nemohla odtrhnúť pohľad. „Prečo nie si v nemocnici? Tvoja mama ťa potrebuje."

„Prečo sa tváriš, že ťa zaujíma? Nepoznáš ju. Nepoznáš mňa. Nevieš nič,"bola som nahnevaná na celý svoj posratý život a už aj na neho.

„Viem viac, ako si myslíš. A typujem, že odkedy si sa to dozvedela, sa ľutuješ,"nešetril ma, nebral ohľad na moje city, na moje zranené srdce, proste na nič. Ale, čo som mohla čakať. Taký Aaron proste bol.  „Chápem, obľúbená činnosť nás ľuďí. Ľutovať sa, nadávať na život a myslieť na svoju budúcnosť,"ironicky sa usmial a venoval mi pohŕdavý pohľad. „Nezdá sa ti, že si trošku nevďačná a ľahkomyselná?"

Jeho slová boleli, chcela som, aby prestal, nechcela som ho počúvať. Jeho hlas bol chladný a pohľad nesúcitne pohŕdavý akoby som bola ja tá, čo za všetko zlé môže. Dokázala som sa na neho len dívať s otvorenými ústami neschopná niečo vysloviť. Navyše som nevedela, odkiaľ to všetko vie.

„Tvoja mama ťa potrebuje,"dodal a postavil sa. Prešiel pár krokov po mojej izbe.

„Ja.. Ja len proste... nevládzem," šepla som.

„Kvôli čomu? Myslíš, že tvoja mama to nemá ťažké? Že sa s tým nemusela zmieriť, že s tým nežije každý jeden deň?"

„Môžeš už prestať na mňa útočiť?!" skríkla som nahnevane.

„Neútočím na teba, len ti chcem ukázať pravdu."

„Ty mi chceš rozprávať o pravde? Ha!" posmešne som si odfrkla.

„Ak si ju pripustíš hneď teraz, všetko bude ľahšie. A... a..." s niečím bojoval, s niečím vo svojom vnútri. „Ja ti pomôžem. Budem tu pre teba," povedal to tak rýchlo a potichu, že mu takmer nebolo rozumieť. Neuveriteľná neha sa mi rozliala po hrudi a aj napriek všetkému som sa dojato usmiala. 

„Čo je?!?"rozpačito sa opýtal.

„Nevyznám sa v tebe. Niekedy mi dáš takú veľkú nádej a vzápätí mi ju bezcitne vezmeš,"pozrela som sa do zeme, pretože som teraz nechcela vidieť jeho pohľad.

„To nie je o nás, Annalívia. Žiadne my nie je. Sme len ja a ty, kamaráti a nič viac. Chcem ti len pomôcť, chcem byť dobrým kamarátom." Tušila som, že povie niečo bolestivé a preto mi to veľmi neublížilo. Vnútro mi horelo a kričalo, chcela som sa s ním rozprávať o nás a nie o tom, čo sa deje v mojom živote. Veď len pri ňom som dokázala nemyslieť na nič, len na neho. Aspoň pri ňom som sa chcela cítiť ako šialená pubertiačka. Namiesto toho, aby som mu oponovala, som iba prikývla.

„Máš pravdu, "uzavrela som. Na namietanie som nemala síl. Ostávalo mi len prikývnuť a myslieť si niečo iné. S ním som sa hádať nechcela, s ním nie.