Cigarettes

•~•5•~•

Ráno pre mňa bolo osviežujúce a dokonalo slnečné. Nemusela som vypínať budík a ani sa nikde ponáhľať. Našťastie mám piatky a soboty voľno, inak by som asi nič nezvládla. Mohla som si aspoň dnes dopriať oddych a poleniť si v posteli dokedy chcem, lenže ako naschvál som bola hore už zavčas rána. Aj keď som nemohla zaspať, lenila som v posteli a surfovala na internete. Počítač som mala starý a dosť pomalý, čiže som si hneď z rána precvičila slovnú zásobu nadávok. Počas môjho leňošenia som si stihla urobiť aj plán dňa. Kedže som človek, ktorý neobsedí ani päť minút bez pohnutia, rozhodla som sa, že si po raňajkách pôjdem zabehať, urobím nákup a zvyšok dňa sa budem venovať mojej milovanej mamičke.

Kroky, ktoré svedčili, že mama už je hore, ma donútili vstať z postele. A vlastne som bola aj rada, že vstanem a budem niečo robiť. Posteľ som si úhľadne ustlala, urobila si hygienu a mohla som ísť do kuchyne.

„Dobré ránko."Vstúpila som do kuchyne, kde som čakala, že uvidím mamu s jej obvyklým úsmevom, ale čakalo ma tu utrapené a upkalané žieňa schúlené na stoličke. „Mami!"skríkla som a hneď k nej pribehla. Toto sa mi na ňu nepodobalo. Slzy jej zmáčali tričko, na ktorom boli kečupové škvrny. Skontrolovala som jej tvár, či nemá horúčku alebo niečo, ale nie. Bola úplne v poriadku, až na tie srdcervúce slzy, ktoré sa jej prúdom liali po líci. Darmo som sa snažila ju upokojiť objatím, ona plakala akoby som pri nej ani nebola. Objímala som ju, tíšila, hladila po vlasoch a robila všetko možné, aby prestala plakať. Radšej by som uvítala jej úsmev alebo úškrn, či pohľad prahnúci po jedle. To je jedno, hlavne, aby neplakala.

„Prosím, Elizabeth, prosím, prosím, prosím neplač."prosíkala som o dušu. Nikdy som ju takto nevidela. Bála som sa o ňu. Veď bola to jediné, čo mám. Hladila som ju po vlasoch dlhú dobu a mĺčky sa s ňou kolísala, až kým neprestala plakať.

„Povieš mi čo sa stalo?"opatrne som sa opýtala. Nechcela som na ňu tlačiť.

„Raz určite, ale teraz nie."prehovorila slabým hlasom bez pohľadu na mňa. Zvedavosť ma premáhala a chcela, aby som z nej vymámila dôvod pre jej slzy, ale nebolo by to veľmi pekné odo mňa, že? Tak som sa viac nepýtala. Spolu sme sa naraňajkovali a po raňajkách som si išla zabehať. Bála som sa ju nechať samu po tom, ako som ju videla plakať, ale keď zaspala, uľavilo sa mi.

Udržiavala som si tempo a v ušiach mi hrala hudba. Občas som si zaspievala, ale keď som uvidela pohľad okoloidúcich, radšej som prestala. Nemyslela som na nič. To bolo pre mňa vykúpenie. Vlhký a ostrý vzduch ma príjemne pálil v hrdle a ochladzoval prsty, ktoré som už mala takmer nehybné. Dostala som sa až do parku. Tam som si sadla na lavičku a chvíľu si užívala to ticho a okolitú prírodu. Počula som pokojné krákanie vrán a šuchot lístia pod silným vánkom. Usmiala som sa, keď som si spomenula na minulú jeseň. Boli sme tu s Jamesom. Zahrabal ma do lístia, naschvál som sa pod ním nehýbala. Bola som akoby zaživa pochovaná, ale bolo to príjemné. Také zvláštne. Vtedy som ešte chodila do školy a neuvedomovala som si, ako ju mám rada. James sa veľmi zľakol a nevedel ma pod lístim najsť. Hľadal ma úplne na inom konci,a keď som počula jeho hlas volajúci moje meno, vzdala som to a striasla zo seba lístie. Týždeň sa mi James ospravedlňoval, že ma skoro zabil. Bolo to strašné. Bol s tým hrozne otravný.
Pri tom, ako som sa doširoka usmievala, začula som hlas. Krásny hlas s tým obvyklým nezáujmom. Hľadala som ho po všetkých stranách. Otáčala som sa za jeho zúrivým a zaroveň pokojným hlasom a potom som ho zbadala. Vykračoval ladnou, mužskou chôdzou ako chodiaca dokonalosť. Jeho tvár sa na slnku zvláštne ligotala a bola to najkrajšia tvár, akú som kedy videla. Bolo nefér, že existuje niekto tak krásny. Zlatisté vlasy mu padali do tváre a jemu to vôbec nevadilo. Obočie mal tesne pri sebe. Hneval sa a ja som si až teraz všimla, že za ním kráčajú obrovskí chlapi. Keď hovorím obrovský, tak myslím naozaj obrovskí. Mali na sebe čierne obtiahnuté tričká, ktoré obkresľovali ich veľké svaly a vojenské nohavice. Keď sa na nich človek pozrie, hneď ho premkne strach a rešpekt. Zaujímalo ma, čo od pána čudáka chcú. Postavila som sa a urobila jeden myšací krok. Jeho oči ma zbadali. Ešte viac sa nahneval a zlostne ohrnul peru. Chcela som sa mu poďakovať za včerajšok, ale ten jeho pohľad. Nikto sa na mňa takto zlostne ešte nepozeral. Urobila som pár krokov k nemu, keď mierne pokýval hlavou a zabodol pohľad pred seba,a obišiel ma. Úplne ma odignoroval a tí chlapi za ním tiež. Chcela som sa mu len poďakovať, ale ako vidím, ten chlapec očividne nemá záujem o moje slušné chovanie. Neviem, čo také zlé som mu urobila a za čo si jeho hnev zaslúžim. Bolo mi to ľúto. Až tak veľmi, že som sa mračila. Na nákupoch a aj doma. Stále som na ňho myslela. Na ten pohľad a po každý raz mi prebehol mráz po chrbte.