Cigarettes

•~•16•~•

Počula som svoj vlastný zhrozený výkrik a jeho príliš známy hlas mrmlajúci nadávky. Otočil sa a moje srdce zaútočilo na môj hrudný kôš atómovými bombami.

„Si ty normálna?"šúchal si hlavu a mračil sa na mňa. Dívala som sa na ňho ako na zjavenie a nebola schopná slova. „Povedz, že nebola použitá,"ukázal na záchodovú kefu.

„Čo...čo tu.."chcela som poskladať jednoduchú otázku, ale jeho pohľad zamrzol na mne a rýchlo odvrátil zrak.

„Niežeby mi to vadilo, ale..."
Pozrela som sa smerom dole a zistila, že môj uterák leží v celej svojej kráse na zemi a moje telo je úplne odhalené. Skríkla som a skrčila som sa, aby ma nevidel. Neskorá reakcia, videl úplne všetko. „Mne to nevadí,"začal so smiechom a odvráteným pohľadom. „Ak sa cítiš pohodlne, pre mňa za mňa, choď si nahá po celom dome. Je to tvoj domov."

„Sklapni! Čo si videl?"vystrašene som na ňho vypúlila oči a rýchlo sa zohla po uterák.

„Ver mi,"otočil sa smerom ku mne a prezrel si ma od hora dole s úškrnom až sa zastavil v mojich očiach a tvár skrútil do zvláštnej grimasy. „Nič, čo by som chcel."

Utiekla som do kúpeľne, rýchlo sa obliekla do pyžama a celá zapýrená sa vrátila do izby. Stále tam bol, len sedel na mojej posteli a zrak upieral na moje fotky vyložené na poličke nad posteľou.

„Zabudnime na to, dobre?"

„Z toho sa budem ešte dlho spamätávať,"povedal celkom vážne.

„Prosím, len nepovedz, že si..."

„Tak prepáč, ale ty si mi tu chcela urobiť striptíz alebo ja neviem o čo ti išlo, ale už nikdy viac to nerob,"hlas mal príliš chladný a pohľad príliš vážny. Smaragdovo zelená. Oči mu svietili v tlmenom svetle a vnútorný hlas mi šepkal, že krajšiu zelenú žiaru som ešte nikdy v živote nevidela. Mal také silné oči, že by nimi dokázal aj ľady roztápať, diery do stien prevŕtať, mdlé duše prebúdzať a slabé srdcia lámať.
Začervenala som sa a táto situácia mi pripadala nesmierne trápna. Ešte trápnejšia bola, keď som zistila, že sa mu moje telo vôbec nepáči, že som pre ňho nepríťažlivá a že by sa na mňa práve teraz radšej ani nepozrel, preto upieral zrak niekde na policu a mňa nechal zabŕdať pohľad do jeho profilu. Napokon som si sadla na zem, skrčila som nohy a pritísla si kolená k hrudi. Ponižujúce zistenie.

„Kto je s tebou na tej prvej fotke?"ukázal na fotku, na moju prvú fotku s Jamesom. Boli sme v škôlke, oblečený do kostýmov a pripravený na karneval. Usmiala by som sa, ale práve ma zaplavuje pocit poníženia a trápnosti.

„James,"jednoducho som odpovedala.

„Myslel som si,"zamrmlal si sám pre seba. „Takže ten chlapec s tebou strávil celý život?" Zmohla som sa len na prikývnutie. Chvíľu bol ticho, akoby premýšľal a napokon sa ku mne otočil. Prepaľoval ma pohľadom a ja som sa snažila ujsť.

„Vždy používaš záchodovú kefu na obranu?"

„Iba, ak mi niekto nečakane vlezie oknom do izby."

„Šľachetné. Nikdy by ma nenapadlo použiť kefu,"trochu sa usmial kútikom pier a mne neuniklo, že zas mal na sebe tmavé oblečenie.

„Teraz mi vysvetli, čo tu robíš?"

„Nudil som sa,"mykol plecom.

„A to nemôžeš chodiť dvermi ako normálny ľudia?"

„Aj som nad tým premýšľal, ale nie, pri lození sa rozcvičím a navyše mám bonus záchodovú kefu. To som nemohol odmietnuť,"na tvári sa mu tvoril čoraz väčší úsmev a usmievala by som sa tiež, ale ešte stále som sa cítila trápne a ponížene.  Objala som si kolená, aby som sa celá zakryla a bolo mi jedno, že na mňa zíza.