Cigarettes

•~•19•~•

Dym sa s ľahkosťou vznášal okolo neho a ja som nachvíľu zapochybovala, či ho mám osloviť. Podišla som bližšie k jeho čiernemu autu a jeho postave stojacej obďaleč. Ako inak, nebolo mu vidieť do tváre, lebo si ju zakrýval kapucňou a vonku už padala veľká tma.

„Ahoj,"pozdravila som ho. Mykol sa a v momente, keď sa jeho oči stretli s mojimi, spoznala som v nich ostražitosť. Chvíľu si ma premeriaval a pohľadom občas pozrel za mňa. Mlčal a mňa to trošku sklamalo. „Ahoj, Aaron,"zopakovala som. Flegmaticky sa oprel o svoje auto a prekrížil si ruky na hrudi.

„Nevolaj ma menom na verejnosti. Nehovoril som ti ho preto, aby si ho vytrubovala pri každej príležitosti,"povedal chladne.

„Nikto tu nieje,"obzrela som sa a nikoho na tomto parkovisku nebolo.

„Ale aj tak,"potiahol si z cigarety a o pár sekúnd vydýchol obláčik dymu. „Potrebuješ niečo?"hovoril tak chladne, že ma to začínalo hnevať. Rozhodla som sa, že sa nenechám vyprovokovať a nasadila som úsmev. Podišla som k nemu bližšie a on sa znova obzeral.

„Neozval si sa,"skonštatovala som ledabolo.

„No a?"obdaril ma pohľadom chladnejším, než jeho tón.

„Po tom, čo som sa pred tebou zlomila, som si myslela, že sa ozveš."

„Nie je to moja povinnosť, hovorím ti to po druhýkrát a viac sa už nebudem opakovať,"odhodil cigaretu na zem a napokon ju zahasil čiernou teniskou.

„Viem, no, chcela som ťa vidieť,"priznala som červenajúc sa.

„Videla si ma, spokojná?"Zabolelo to. Bol taký odmeraný a chladný, ako nikdy predtým.

„Aa-, Cash,"začala som.

„Áno?"nadvihol obočie a jeho oči sa v nočnom svetle lámp nahnevane zaleskli. Sklopila som zrak a mlčala som. „Bol som v obchode, kde pracuješ, bol zatvorený."

„Áno, áno,"prikývla som stále so sklopeným zrakom. Zdvihla som zrak na jeho auto a všimla som si celý kartón cigariet Davidoff. Nedalo mi to a musela som sa opýtať. „Odchádzaš?"

Prikývol a obzrel sa za seba.
„Myslela som, že si už bol preč a že si sa vrátil."

„Nebol som nikde,"potichu zavrčal.

„Tak prečo si sa..."

„Tretíkrat sa opakovať nebudem,"oboril sa na mňa skôr, než som stihla dokončiť otázku. Porazenecky som si povzdýchla a otočila sa na odchod. Zjavne som tam bola navyše. Chcela som sa len odreagovať, nemyslieť na nič, iba vnímať jeho, lebo v jeho prítomností zabúdam na všetko, čo v mojom živote je.

„Chcel som sa ozvať,"počula som za sebou a zastavila som sa. Otočila som sa a on si práve zapaľoval dalšiu cigaretu. „Naozaj som chcel, ale nemal som na teba kontakt."

„Mohol si ma prepadnúť oknom."

„Mohol, ale neriskoval som, že to dopadne tak, ako naposledy,"uškrnul sa a vydýchol pred seba dymový hustý obláčik, ktorý sa po chvíli rozplynul v temnote dnešného večera. „Bol som u teba. Teda zvonil som ti, ale nebola si doma,"vyčítavo sa na mňa zadíval. „Ani v obchode si nepracovala. Každý deň ta bol niekto iný a dnes už vôbec nikto." 

„Vieš, ja som..."

„Nemusím to vedieť,"skočil mi do reči.

„Tak dobre,"rozladene som sa znova otočila na odchod, keď ma jeho hlas zastavil znova.

„Nechceš odviesť domov?"

Znova som sa zastavila a otočila k nemu. „Nie, nepotrebujem.."

„Nastúp,"nenechal ma dohovoriť a podišiel k dverám vodiča. Prevrátila som očami a nastúpila na miesto spolujazdca. Odložil si kartón ciagariet, naštartoval a pohol sa vpred. „Zapni si pás,"upozornil ma monotónnym hlasom. Zapla som si pás a pozrela na jeho neprirodzene krásny profil.

„A ty?"

„Čo ja?"

„Pás."

S povzdychom pustil volant a natiahol sa po pás a moje srdce zasaltovalo. „Preboha,"skríkla som a schytila volant.

„Kristepane, šialená ženská, čo to stváraš?!"zvolal na pol prekvapene, na pol nahnevane. „Sme na rovnej ceste a navyše mam zapnutého automatického pilota!" (snáď sa chápeme)
Zapol si pás a ja som sa stiahla späť na sedačku. Zahanbene som sklopila tvár a želala som si preboriť sa do sedačky. Pokrútil hlavou a opäť chytil volant. Nastalo ticho. Vyzeralo to, že Aaron sa sústreďuje na cestu, ale na jeho tvári sa z ničoho nič objavil samoľúby miestami víťazoslávny úškrn.

„Čo je?"nechápavo som pokrčila obočie a raz sa pozrela na cestu, raz na Aarona. Otočil sa na mňa, ruky zvláštne a kŕčovito skrčil k telu a snažil sa o zvláštnu grimasu.

„Už nikdy s tebou nesadnem do auta!"snažil sa napodobniť ženský hlas a pri tom čudne pohyboval rukami. Vrátil sa do pôvodnej polohy a mne to došlo. Prižmúrila som na ňho oči a prekrížila si ruky na prsiach.

„Ja môžem aj vystúpiť!"

„Počas jazdy? Nech sa páči, ten kaskadérsky kúsok si rád pozriem,"zachechtal sa posmešne. Nadvihla som obočie, odopla si pás a chytila kľučku. „No do toho,"povzbudzoval ma. Stlačila som kľučku a potlačila dvere. Ihneď ma ovial silný vietor a skoro ma to stiahlo von. Aaron ma stihol včas stiahnuť dnu a zavrieť dvere. „Ty si pomätená."

„Povzbudzoval si ma. Myslel si si, že to neurobím?"

„Asi som ťa podcenil. Teraz si zapni pás a seď na zadku."
Zapla som si pás a sledovala cestu. V okolí bola ešte väčšia tma, než zvyčajne. Na oblohe sa objavili sivé mračná a tma bola ešte temnejšia. Jediné svetlo bolo na ceste a aj to bol odraz svetiel Aaronovho auta. Takto som sa cítila aj ja. Jediné svetlo vo mne v tejto chvíli bol Aaron, aj keď sa správal ako totálny idiot. Vedela som, že vie byť láskavý a milý, len musí mať svoju chvíľku. V tom začal na kapote vibrovať jeho mobil. Nestihla som sa pozrieť, kto to bol, pretože Aaron sa na mobil vrhol ako na svoju korisť. Zamrmlal pár stručných odpovedí a keď zložil, zmocnil sa ho veľký hnev. Pozrel sa do spätného zrkadla a napokon sa pozrel aj dozadu cez okno. „Dočerta!"zanadával a päsťou udrel do volanta.

„Čo sa deje?"opýtala som sa a takisto som sa obzrela dozadu. Za nami išlo ďalšie auto, nič viac.

„Nič,"zavrčal a minuli sme odbočku do našej ulice.

„Práve si.."

„Ja viem!"prerušil ma.

„Chcem vystúpiť."

„Nie,"povedal rázne a rozhodne.

„Aaron, chcem ísť domov."

„Teraz nie,"rukou si zašiel do vlasov a flustrovane vydýchol.

„Povieš mi, čo sa deje?"

„Nie."

„Tak potom zastav!"zvolala som už nahnevane.

„Nie,"stále opakoval to hrozné slovo. Odopla som si pás a stlačila kľučku, bolo mi jedno. Aaron sa začal správať čím ďalej, tým hnusnejšie a mne pretiekol pohár trpezlivosti, no nepodarilo sa mi otvoriť ich. Aaron dvere stihol zatvoriť detskou poistkou.

„Zapni si pás,"prehovoril rozrušene.

„Nehovor mi, čo mám robiť! A zastav!"

„Annalívia! Prosím ťa, drž zobák! Potrebujem sa sústrediť!"kričal a vyzeral, že mu praskli nervy, ale nebol jediný.

„Povedz mi, čo sa deje a budem ticho."

„Do pekelného čerta s tebou! Sledujú nás!!"