Cigarettes

•~•33•~•

Jeden deň mi úplne zmenil život. V ten deň som ani len netušila, že ma život dostane na kolená. Zobúdzala som sa s úsmevom na tvári, pretože to bol deň po večeri strávenom s Aaronom. Za tú dlhú dobu som sa lepšie necítila.

Kráčala som do doktorovej kancelárií, ale vôbec som nemyslela na to, prečo tam idem. V hlave som mala vlastný svet s Aaronom. Myslela som na minulú noc, na náš dlhý rozhovor a na všetko, čo sa medzi nami udialo.

,,Nechápem prečo si somnou, keď môžeš byť s Jamesom,” z ničoho nič povedal Aaron,keď sme sa dívali z altánka na oblohu plnú hviezd v príjemnom tichu. Nie nahnevane, ale zvedavo. Keď ho spomenul, srdce mi poskočilo a zaplakalo. Chýbal mi. Strašne mi chýbal. Dni bez jeho prítomnosti boli nudné, suché a premrhané. No dnešný večer s Aaronom mi všetky tie dni vynahradil.
Aj keď ma zmáhala túžba zavolať mu a počuť jeho hlas, no moja hrdosť bola väčšia. James ma urazil a nahneval a aj napriek tomu, ako veľmi ho ľúbim, nemôžem mu odpustiť. Niečo vo mne ma drží so spútanými rukami.

Odvrátila som pohľad a čakala, že sa nebude dožadovať odozvy, ale držal svoj pohľad na mne a bol vytrvalý.

,,S Jamesom sme sa pohádali,” priznala som smutne.

,,Kvôli mne?”

,,Čo?! Ako ťa to napadlo?! NIE!!”

,,Nevieš klamať, tvoje oči ťa prezrádzajú,”slabo sa usmial, keď som sa na neho po chvíli odvážila pozrieť.

,,Ako to vieš?”

,,V ten deň, keď som ťa priviezol domov z toho nášho výletu, vyhrážal sa. Bolo jasné, že nechce, aby sme sa stretávali.”

,,Je mi ľúto, že tak na teba reaguje, ale ja sa môžem predsa stretávať s kým chcem.”

,,Ja ho chápem. Ani ja by som ti nedovolil byť v mojej blízkosti a to, že si teraz tu je len...”

,,Prosim ťa mlč,” zastavila som ho prstom na jeho pere. Boli tak hebké a teplé, že som mala chuť sa na ne prilepiť ústami. Nahlas som preglgla hrču v hrdle a odvrátila sa. ,,A neviem, prečo by mi mal James dovolovať v koho blízkosti mám byť. Je len môj dobrý kamarát.” Dlhší čas som z jeho strany nepočula nič, čo ma prinútilo vyhľadať jeho anjelsky žiariacu tvár v mesačnom svite. Tváril sa prekvapene a trochu aj zmätene.

,,Zopakuj to.”

,,Čo? Že je to môj kamarát? No vlastne aj ten najlepší, niekedy som mala po....”

,,Takže vy spolu nechodíte?!”prerušil ma prekvapene a užasnuto akoby sa práve dozvedel niečo veľkolepé. Predstava mňa a Jamesa spolu ma zastrašila a nadvihla žalúdok.

,,Preboha nie!!”odpovedala som so zhnusenou grimasou. ,,Poznám ho od detstva! Je ako môj brat.”

Aaron začal pošepky kliať a popod nos nadávať. Chvíľu som ho sledovala a potom sa na mňa pozrel s neočakávanou nedočkavosťou v očiach.

,,Tak potom mi nič nebráni urobiť toto..” A odrazu prekonal tú malú vzdialenosť medzi nami a perami, po ktorých som túžila od nepamäti sa dotkol tých mojich. Najprv sa zdalo, že to bude rýchly a spontánny bozk, ale rýchly pohyb premenil v pomalú nežnú krásu. Jeho pery sa ma dotýkali akoby po ničom inom netúžili len sa ma dotknúť, akoby to odjakživa chceli, akoby po mne túžili rovnako ako ja po nich. Nežne a opatrne mi láskal pery akoby sa už iných dotknúť nechcel. Môj prvý bozk krajší už nemohol byť. Bol to prenádherný moment, v ktorom som si priala, aby nikdy ale naozaj nikdy neskončil. Priala som si, aby sme v altánku ostali sedieť a nechať naše pery spoznávať sa, kým sa tento svet nezrúti. Cítila som jemný dotyk na tvári. Jeho ruka sa dotýkala môjho líca a aj keď mi bolo teplo, na tele mi vyskočili zimomriavky. Vedela som, že Aaron je nepredvídateľný, ale nečakala som, že až tak.
Aaron mi dal presne to, čo som chcela. Dal mi seba. Aj keď len nachvíľku. Mohla som ochutnať z jeho dokonalosti a z toho sa mi chcelo zamdlieť.
Keď sme sa od seba odtrhli, bolo mi smutno za jeho dokonalými perami. Chcela som viac, chcela som ho bozkávať, vyzliecť a...

,,P..pr..prečo?” vytiahla som zo seba a pri tom hľadela priamo do jeho očí, v ktorých vyhasla nedočkavosť a teraz už len odrážali svoju farbu.

,,Neviem,”odpovedal akoby sa nič nestalo. ,,Už je neskoro. Poď, odprevadím ťa.”

,,Uhm,”prikývla som a sledovala ako vstal a bez slova odišiel k domu, kde si zapálil cigaretu. Ja som sa zatiaľ obula a pri tom premýšľala, čo sa, dopekla, pokazilo. Všetko bolo tak nádherné a zrazu bum, Aaron sa znova začal správať ako idiot. Bolo mi to strašne ľúto. To ako sa zachoval. Ako mi dal nádej, že medzi nami môže byť aj niečo viac a nakoniec si to akoby rozmyslel a znova sa začal správať ako vždy. Utrela som si slzu, ktorá sa krvopotne vydrala na povrch a nemotorne som sa postavila na nohy a odkráčala k nemu. Chrbtom sa opieral o stenu, v ruke pri tom držal nedotknutú jeho perami, ale zapálenú cigaretu a pozeral sa neprítomným pohľadom pred seba do tmy. Keď ma zbadal odrazil sa od steny a vydal sa smerom k príjazdovej ceste. Až neskôr, keď sa mi naskytol pohľad na jeho tvár, zbadala som skrčené obočie a nahnevané očí. Po tomto pohľade som sa na neho už radšej nepozrela, nechcela som, aby plamienok nádeje vo mne tak rýchlo zhasol. Radšej som ho nechala horieť a nechala Aaronovi čas, nech sa dohnevá a uvedomí si, čo urobil.

Viem, že by som mala byť nahnevaná, ale nie som. Jeho pery ma naplnili šťastím a spríjemnili mi noc, zaspala som s malou dušičkou i keď koniec nášho večera nebol prívetivý, no nebola som sklamaná natoľko, aby som bola smutná a pokazila si tak krásny a slnečný deň. Úsmev sa mi po tvári rozliehal od rána a pri pomyslení na náš nádherný bozk, moje vnútro jasalo a plesalo od šťastia a môj úsmev sa znásobil.

Zaklopala som a po tichom ďalej, som vošla dnu.

,,Dobrý deň, slečna Annalívia, už som vás čakal,” doktor Kingswood sa prihovoril prívetivým hlasom od svojho pracovného stola, na ktorom mal množstvo papierov, no jeden držal v rukách a nespúšťal z neho oči.

,,Dobrý deň,” podišla som k stolu a na jeho gesto som sa posadila na kreslo oproti.

,,Potrebujem od vás pár podpisov ohľadom vášho súrodenca,”povedal a pozrel na mňa ponad hrubé okuliare.

,,O čo ide?”

,,Ide hlavne o to, že ako najbližšia príbuzná za neho preberáte najvyššiu zodpovednosť od narodenia až po dovŕšenie dospelosti. Samozrejme, že vás čaká kontrola prostredia, v akom bude dieťa vyrastať...”

,,Pán doktor, môžem vás zastaviť? Pretože ja vôbec netuším, o čom hovoríte,” zmätene som sa mračila a nechápala, prečo mám podpisovať niečo takéto ja a nie moja mama. Ona je zodpovedná za svoje dieťa, nie ja.

,,Vaša mama vám to ešte stále nepovedala?”doktor Kingswood si zložil okuliare, postavil sa od stola a namiesto stoličky si jednou nohou sadol na stôl.

,,Čo presne mi mala povedať?” Srdce sa mi rozbúšilo a všetko v mojom tele vedelo, že prichádza najhoršia správa v mojom živote.

,,Vaša mama umiera...”