Cigarettes

•~•32•~•

Myslela som si, že sa zvezieme na nejaké z jeho tajných krásnych miest, no namiesto toho sme zastavili na príjazdovej ceste pred jeho domom. Ticho odstavil motor, skontroloval mobil, či mu niekto nevolal a jemne sa usmial a zároveň zamračil.

,,Čo sa stalo?”opýtala som sa.

,,Šéf mi želá príjemný večer,”odvetil stroho a z jeho tónu mi bolo jasné, že nechce rozvíjať. Vystúpili sme. Počkala som, kým sa pohne vpred, aby som mohla ísť za ním, no namiesto toho ma chytil okolo pása a zladeným pohybom ma posúval dopredu v súlade s jeho krokom.
Dom vyzeral nepochybne drahý a na chlapca v jeho veku bolo priam nepravdepodobné, aby ho vlastnil a býval v ňom sám. Vzhľadom k jeho práci si to však môže dovoliť, aj keď sa mi zdá, že vo svojom dome trávi oveľa menej času ako vo svojom aute. Viedol nás popri bočnej strane domu dozadu do záhrady po úzkom vydlaždenom chodníčku. Okolie okolo domu bolo dokonalo čisté a trávnik dokonalo zastrihnutý. Rozmýšľala som, či si ho zastriháva sám a predstavila som si ho v ľahkom pracovnom oblečení odhaľujúce jeho prednosti pod oblekom, ktorý mal práve na sebe. Vonku už padala tma a čím ďalej sme išli, tým ďalej bola tma väčšia. Svetlo, ktoré nám osvetľovalo cestu redlo, ale mne ani nenapadlo sa v jeho blízkosti báť.

,,Ak by som ťa chcel zabiť, išla by si dobrovoľne?”opýtal sa celkom vážnym tónom. Odvrátila som tvár z okolia domu a pozrela do jeho nejasnej tváre. Polovičku tváre mu osvetľovalo tlmené svetlo a jeho zelené oko žiarilo ako čistý smaragd, zatiaľ čo druhá polovička tváre bola zahalená nocou a oko zahalila temnota. Musela som odvrátiť pohľad, pretože vyzeral nebezpečne a to mi spôsobilo zimomriavky, aj keď som sa vôbec nebála.

,,Áno, popravila by som sa aj sama, ak by si ma o to požiadal,”usmiala som sa, ale niekde vo vnútri som cítila, že by som to naozaj urobila.

,,To znie choro,”zasmial sa a ja som sa odvážila na neho pozrieť. Keď sa usmial, vôbec nevyzeral nebezpečne.

Za domom mal malý drevený altánok natretý na bielo. Viedli do neho tri schodíky a v ňom bola jedna malá lavička s malým stolíkom. Osvetľovali ho svetlá z reflektorov na streche domu a vyzeralo to, že tam boli umiestnené presne na tento účel. Posadila som sa na drevenú lavičku a až teraz som sa zhlboka nadýchla čerstvého vzduchu, ktorý však dlho čerstvý nezostal, pretože ho Aaron znečistil dymom z cigarety. Stál pri schodíkoch, opieral sa o stĺpec altánku a zamyslene poťahoval z cigarety.

,,To si si postavil sám?”opýtala som sa s neskrývanou zvedavosťou. Prikývol a naďalej sa venoval svojej cigarete. Obdivovala som rovné stĺpy, hladké drevo, dokonalý náter. Vyzerala to byť práca profesionála.

,,Otec pracoval s drevom dlhé roky a niečo užitočné ma naučil. Okrem toho, postavil som si ho s myšlienkou, že raz tu možno budem sedieť so svojou manželkou, popíjať rannú kávu a sledovať, ako naše deti poletujú okolo,”hovoril to s istou vášňou a ja som si pod slovom manželka predstavila seba, i keď to bolo nepravdepodobné. Závidela som mu tú predstavu a o to viac som závidela tej žene. Iste si všimol môj zamračený výraz, pretože sa zachichotal. ,,No, pokiaľ chceš, môžem si ťa v budúcnosti adoptovať.”
Škaredo som na neho zagánila, ale fúkol do mňa obláčik dymu a ja som sa rozkašľala.

,,Zachvíľku sa vrátim,”povedal a kým sa dym vstrebal do vzduchu, už ho nebolo.
Uvedomila som si, že spomenul svojho otca a to znamená, že rodinu má. Možno...keby som mala otca, tiež by ma naučil niečo užitočné. A možno by mohol aj teraz...NIE. Toto som hneď zamietla. Nemienim ho spoznať a bodka. Aaron prišiel práve včas a keď som ako prvé zbadala deku na jeho ramene, až vtedy som si uvedomila, ako chladno mi je. Tácku s dvomi šálkami s pariacou tekutinou položil na malý stolík. Bez pohľadu na mňa vzal deku, rozprestrel ju a zamotal ma do nej. Slastne som zatvorila oči, keď som zacítila vôňu pracieho prášku a jeho kolínskej, ktorá sa prichytila na deku. Tvár mi ovieval príjemný vánok a teplo sa mi pomaličky rozlievalo po celom tele, keď som zrazu pocítila jeho teplú dlaň na mojom členku. Mykla som nohami, ale ani to mu nezabránilo, aby sa mi členku dotkol znova. Kľačal mi pri nohách, košeľu mal do polky hrude rozopnutú a na rukách sa mu pri tom, ako sa naťahoval za mojimi nohami, napínali svaly. Keď sa ma znova dotkol, v podbrušku som pocítila neznámy šteklivý pocit. Bol to ako signál, že moje telo niečo potrebuje a ja som presne vedela čo. Moje telo potrebovalo ukojiť túžbu a potrebu mať ho v lone. Začervenala som sa pri tomto zistení a sledovala Aarona, o čo sa snaží. Opatrne sa dotkol môjho členku, chytil spodok topánky a opatrne mi ju vyzul a s druhou urobil to isté. Nevedela som, čo to gesto malo znamenať, ale poďakovala som sa a nohy pritiahla k sebe, aby som si ich mohla ohriať v deke. Ani raz za ten čas sa mi nepozrel do očí a ani vtedy, keď si sadol ku mne a podal mi šálku horúceho čaju. Privoňala som si k nemu a zacítila som korenistú vôňu zázvoru a príjemnú arómu citróna. Presne to som za posledný čas potrebovala: Aarona vedľa seba a k tomu zázvorový čaj s citrónom.
Trochu ma mrzelo, že sa na mňa nesnažil pozrieť, že sa netúžil na mňa pozerať každú sekundu tak, ako po tom túžim ja, ale bol to Aaron a jeho správanie nikdy nebolo také, aké by som očakávala alebo ako by som chcela. Práve teraz sedel pohodlne, s rozkročenými nohami a rozopnutou košeľou s nečítateľným pohľadom dopredu. Priestoru na lavičke nebolo nazvyš a naše ramená sa tesne dotýkali. Dívala som sa na neho, na jeho krásnu tvár, na kľúčne kosti, na jeho vyrysované prsné a brušné svaly, na jeho rozkrok... Pomaly som prehltla hrču v mojom hrdle a snažila sa nečervenať. Pokožku mal nepochybne hladkú a ja som si pri tom spomenula, ako ma zachránil v bazéne. Chcela som to práve spomenúť, aby som nadviazala konverzáciu, ale Aaron ma predbehol.

,,Áno,”povedal odrazu. Nechápala som komu to hovorí alebo na čo vlastne odpovedá. Tváril sa pokojne a uprene hľadel do diaľky.

,,Čo áno?”opýtala som sa nechápavo s pokrčeným obočím. Smutne sa usmial, vzal si do rúk šalku čaju, uchlípol si z neho malý dúšok, zrejme na povzbudenie, a až potom odpovedal.

,,Mám rodinu..teda mal som,”nachvíľu sa odmlčal, ale ja som sa nepýtala ďalej. Nechcela som ho prerušovať alebo ho nútiť, aby mi to povedal. ,,Rodičia ma totiž vydedili. Kvôli mojej práci a kvôli mojej nebohej staršej sestre. Vinia ma z jej smrti a právom. Bola to moja chyba. Nikdy si to neodpustím,”hlas mal tvrdý, ale dokázala som vycítiť jeho bolesť. Bola taká veľká, že sa mu odrážala v očiach. ,,Svojich rodičov som nevidel od pohrebu svojej sestry, čo je zhruba šesť rokov. Otec mi na pohrebe jasne povedal, že do ich rodiny viac nepatrím.”

,,V takýchto situáciach ľudia hovoria hrozné veci, ale možno, keby si sa s nimi skontaktoval..”

,,Nie,”prerušil ma. ,,Po tom, čo som sa vrátil, nikto ma nehľadal, ale ja som sa snažil. Snažil som sa skontaktovať ich, ale oni nechceli a ja ich chápem a rešpektujem ich rozhodnutie. Je to moja vina. Všetko je to len a len moja vina.”

,,Prečo sa obviňuješ? Nemôžeš za jej smrť.” Nevedela som, čo sa mohlo jeho sestre stať, ale bola som presvedčená o tom, že by jej Aaron nijakým spôsobomn neublížil. Tvár mu potemnela až mi nabehli zimomriavky a pozrel sa mi rovno do očí.

,,Ja som ju zabil, Annalívia,”povedal bolestivým hlasom a v očiach sa mu zaleskla obrovská ľútosť a diera v srdci kričiaca o vyliečenie. Táto veta ma zaskočila a priznám sa, že sa ma nachvíľku zmocnil strach, ale aj napriek tomu som o ňom nezapochybovala.

,,Prečo to o sebe hovoríš?”opýtala som sa pokojne.

,,Je to dlhý príbeh, ale skončilo sa to tým, že Valerie sa predávkovala drogami, s ktorými som už vtedy obchodoval.” Neovládla som svoje emócie a silno ho objala.

,,To je v poriadku, nebola to tvoja vina,”šepkala som mu do ucha a z očí sa mi valili slzy. ,,Neobviňuj sa,”opakovala som a po chvíli ma jeho paže uväznili v silnom objatí. Objímal ma ako nikdy predtým. Objímal ma akoby to naozaj potreboval, akoby po tom túžil, akoby túžil po mne...

Jeeeej, tak ja som si predsa len pohla 😁