Cigarettes

•~•31•~•

Krása a neskutočná elegancia ma obklopovala z každej strany. Sedela som za dreveným stolom pokrytým hodvábnym obrusom so zlatou stužkou a očami som sa nemohla vynadívať na okolie, ktoré má momentálne vášnivo objalo teplom a príjemným pocitom z horiacich plamienkov sviečok na stole. Steny nemali jasnú farbu, pohybovala sa medzi odtieňmi slabo žltej, maslovej až zlatej. V okamihu, ako sme vošli, moju pozornosť upútal velikánsky, honosný, diamantový luster, ktorý lákal pohľad každého, kto vošiel dnu.
Prekvapovalo ma, koľko málo ľudí tu bolo. Do príjemnej atmosféry hrala tichá hudba ozývajúca sa zo stien. Trochu ma tá hudba zneistila, pretože som nevedela odkiaľ výchádza.. Nikdy som si nemyslela, že sa niekedy ocitnem v tak drahej reštaurácií a s Aaronom už vôbec nie. Konečne som sa mohla uvoľniť a pozerať na niečo iné bez toho, aby som sa musela nútiť. Ešte stále som obdivovala krásu lustra a silou mocou som sa ho chcela dotknúť. Pripomínal mi Aarona. Mal neskutočnú krásu, vzbudzoval vo mne záujem a nevedomky ma nútil chcieť ho viac a viac, vyzeral chladne, tajomne, skrýval v sebe vnútornú krásu a lásku, bol v tieni, akoby sa snažil zakryť, ale nedarilo sa mu, lebo žiaril a mal v sebe niečo, čo bolo môjmu srdcu tak blízke, ale on, samotný luster mi bol vzdialený a bolo takmer nemožné sa ho vôbec niekedy dotknúť.

,,Krása občas klame,”skonštatoval potichu. Ešte chvíľu som sa vydržala pozerať na jeho presnú kópiu, potom ma jeho neskutočný hlas donútil otočiť sa a venovať mu celú svoju pozornosť. Ako sa vôbec opovažuje hovoriť o kráse, keď jej má sebecky dosť? Usmieval sa, nie veľmi, iba letmo s tmavým leskom v smaragdových očiach. Dnes som ich videla také, aké naozaj sú. Po prvýkrát odkedy sme sa stretli. Vždy nosil vlasy tak, aby mu zakrývali čelo a padali do očí, ale dnes ich mal dokonale upravené a ani jeden pramienok mu nikde nevytŕčal.

,,Občas, nie vždy,”povedala som a nedokázala som žmurknúť, pretože jeho oči zvládali viac, než moje a ja som jeho pohľad chcela silou mocu vydržať.

,,Samozrejme,”prikývol a lakte si položil na stôl pred seba.

,,Som rada, že si ma pozval von. Teda, že si sa vôbec ozval.” Zadívala som sa na pohár vína, ktorý som si všimla až teraz. Nenápadne som sa vystrela, aby som sa pozrela, či má pohár aj on a mal. Ibaže jeho bol naplnený minerálkou.

,,Chcel som ťa vidieť. Naozaj,”pritiahol sa bližšie k stolu a jeho tvár zahalili malé obavy. ,,Predsa som ti niečo sľúbil.”

,,Aaron,”oslovila som ho pomaly a zreteľne a cítila som, ako mi hruď znova oťažieva. Mimovoľne som zhrbila plecia, aby som zahnala tú bolesť chýbajúceho rodiča a znova sa pomaly vystierala, aby som sa znova mohla súsrediť na tento moment.

,,Áno?”nadvihol obočie a mne sa rozbúchalo srdce.

,,Máš rodinu?”opýtala som sa potichu akoby som sa to bála vysloviť. A naozaj som sa bála. Vyhýbal sa svojmu súkromiu a nikdy mi nič o svojom súkromí nepovedal, iba raz, spomenul svoju sestru. Počkala som na jeho reakciu, ktorá neprichádzala ani po niekoľkých sekundách. Môj zámer nebol vyzvedať, chcela som len vedieť, či tú ničivú prázdnotu cítim len ja. Už-už som sa chela ospravedlniť, keď tu zrazu nám čašník priniesol jedlo, ktoré objednal Aaron. V momente sa ujal poďakovania čašníkovi a keď odišiel, nezmenil výraz, stále sa usmieval, ale neodpovedal. Akoby tú otázku ani nepočul. ,,Prepáč, Aaron, ja som nechcela..”

,,Jedz, lebo ti to vychladne.” Ak sa ho moja otázka dotkla, tak dokonale vedel skrývať emócie, pretože som nezbadala ani len najmenší náznak neistoty v jeho úsmeve. Namiesto namietania som sa pustila do jedla, ale celou svojou existenciou som dokázala vnímať len jeho. Steak bol šťavnatý a jeho chuť sa mi príjemne roztancovala na jazyku, príloha bola takisto chutná a celé jedlo bolo dokonalo sýte už po pár lyžiciach. Počas jedla bolo ticho, no bolo príjemné. S Aaronom bolo aj ticho záživné. Snažila som sa nesledovať jeho jedenie, pretože sa mi to zdalo vyslovene nezdvorilé a opovážlivé, no občas mi ušli k nemu očká. Už len z letmého pohľadu som usúdila, že má veľmi rád jedlo. Zatváral oči pri tom, ako si do úst vložil steak a pomaly ho prežúval, aby pocítil jeho chuť z každej strany. Keď sa nám stretli oči, šíbalsky sa usmial.

,,Treba ťa nakŕmiť?”opýtal sa. Rumenec sa mi vlial do líc a nevedomky som si do úst vložila prázdnu vidličku. ,,Zo vzduchu sa nenaješ,”zasmial sa.

,,Prosím ťa, povedz, že si to nevidel,”tvár som si skryla do dlaní a prosila nech tá horúčava prejde.

,,Ale áno videl a aj cítíl. Tvoj pohľad by som cítil aj na míľe.”

,,Och, bože,”zafňukala som do dlaní. Odrazu sa na stoličke pohol a kým som sa stihla na neho pozrieť, už predomnou nesedel.

,,Neviem, prečo to robíš, ale zaujíma ma to,”ozval sa nebezpečne blízko. Sadol si tesne pri mne, až tak, že sa nám dotýkali kolená. Otvorila som ústa, ale zabránil mi niečo povedať. Tlak jeho prsta na mojich perách ostal ešte chvíľu vysieť, potom zmizol. ,,Nerozprávaj,”povedal potichu. ,,Zavri oči.”

Zavrela som ich a čakala. Počula som štngot náčinnia a jeho pôvabnú vôňu vznášať sa okolo. ,,Otvor ústa.” Otvorila som a o sekundu na to sa mi pier dotklo niečo teplé. Vzala som si mäso do úst a pomaly ho začala prežúvať. ,,Pomalšie,”zašepkal a jeho dych ma pošteklil na prsiach. Predstavila som si, ako blízko sa nachádza a zatočilo sa mi v hlave. ,,Pomaly spolkni,”zavelil pošepky, no teraz sa jeho hlas trochu zatriasol. Pomaly a dôsledne som prežuté sústo spolkla. Bola som si istá, že jedlo som si neužívala tak ako Aaron, pretože pre mňa to bol len zdroj obživy, ktorý ma držal pri živote.

,,Uvedomuješ si, že toto je nesmierne divné a uchylné?”opýtala som sa pošepky.

,,Len som chcel pochopiť, čo si na mne videla.”

,,A pochopil si?”pomaly som otvorila oči a sklamala ma vzdialenosť medzi nami.

,,No,”šibalsky sa zasmial a priklonil sa ku mne. Zastavil sa pri mojom uchu a vydal zo seba malý vzdych. ,,Moja erekcia to pochopila až priveľmi dobre.” Jeho dých ma pošteklil na zátylku a neznáme šteklenie v podbrušku ma prinútilo uchopiť jeho stehno a silno ho stlačiť. Odsunul sa, sadol si, chytil moju ruku a položil na stôl.

,,Neflirtuj so svojim kamarátom.”

,,Uhm, ja som nechcela..”snažila som sa vysvetliť svoje neuvážené konanie, no sama som nechápala, ako sa to stalo. Akoby sa zo mňa niekto chcel silou mocou dostať von. Niekto, kto by sa v tejto chvíli nečervenal a namiesto trápneho ospravedlňovania povedal niečo ostrejšie.

,,Ja viem, že áno, ale som pre teba zakázaný,”povedal vážnejšie a presunul sa na svoje pôvodné miesto.

,,Prečo? Máš niekoho?”vyletelo zo mňa automaticky. Usmial sa na mňa a pomaly pokrútil hlavou.

,,Nemám,”odvetil jednoducho. ,,Poďme niekam, kde bude viac súkromia.”

Zabiť ma je málo, ja viem. Už dlhšiu dobu som si uvedomovala, že niečo musím napísať a tak som narýchlo napísala toto. Dúfam, že som nesklamala a budem sa snažiť napísať znova.