Cigarettes

•~•45•~•

Prečo som len odišla? Prečo? Uvedomovala som si aká som hlúpa, že som ho počúvla a vydala sa s ním na cestu do neznáma. Mala som ostať pri svojej mame, ktorá ma zo všetkých potrebuje najviac a nestrácať čas s týmto hlupákom, ktorý ani nevie, čo ku mne cíti a ktorý ma stále a stále len odmieta a ubližuje nielen môjmu srdcu ale aj môjmu sebavedomiu. Doteraz som počula samé klamstvá. Ako mu na mne záleží. Ako nikomu nedovolí, aby mi ublížili. A nakoniec je on ten, kto mi ubližuje. 

,,Odvez ma späť domov," požiadala som ho chladným hlasom. Úplne ma odignoroval a pokračoval ďalej v ceste. ,,Počuješ? Odvez ma domov. Hneď teraz!" zvýšila som hlas, ale on sa na mňa ani nepozrel. ,,Fajn!" otrávene som zatiahla a skôr než som to stihla urobiť, stlačil detskú poistku, čiže môj plán vyskočiť z auta nevyšiel. 

,,Neviem, čo ti sadlo na nos a nebudem to komentovať. O chvíľu budeme na mieste a tam sa môžeme porozprávať ako dvaja dospelí ľudia," povedal kľudne. 

,,MOJA. MAMA. MA. POTREBUJE!!!" 

,,Ver mi, uvidíš ju skôr ako si myslíš." 

,,Premýšľal si aspoň raz niekedy nad tým ako sa cítim?" trhalo ma od zlosti. Hlavne z toho, ako ma donútil cítiť k nemu niečo a potom sa ku mne správal akoby som bola obyčajný kus papiera. Potrebovala som niekoho, kto ma pochopí a povzbudí, kto ma bude mať aspoň chvíľu rád a neodmietne ma objať, keď to tak veľmi potrebujem. 

A navyše ma stále ignoroval a tým mi ešte viac zvyšoval tlak. Mala som chuť ho zmlátiť, aby sa aspoň fyzicky cítil tak ako ja psychicky. 

Zastavili sme pred vysokou bielou bránou, ktorá sa po chvíli otvorila a vošli sme do záhrady, ktorá mala vlastné parkovacie miesta, na ktorých už stálo niekoľko luxusných áut. Zopár chlapov oblečených v čiernom stali len tak na veľkolepej záhrade, zatiaľ čo sa záhradník staral o živý plot. Keď som zbadala to obrovské sídlo, srdce mi vynechalo pár úderov. 

,,Chceš sa porozprávať tu alebo ideme dovnútra?" opýtal sa a tým ma vyrušil z úžasu. 

,,Prečo to robíš?" opýtala som sa so žiaľom v hlase. 

,,Robím čo?" opýtal sa nechápavo. 

,,Hovoríš mi všetky tie veci, ako ti na mne záleží, bozkávaš ma a o päť sekúnd ma odstrčíš?" 

,,To, že mi na tebe záleží je pravda," povedal po chvíli ticha. 

,,A tvoje bozky a dotyky? Aj to je pravda?" 

,,Samozrejme!" vykríkol. 

,,To je všetko, čo mi na to povieš?" opýtala som sa a on prikývol. ,,To nie sú odpovede, ktoré chcem počuť, Aaron." 

,,Tak mi povedz, čo chceš, aby som urobil." 

,,Ja niesom tvoj šéf, aby som ti hovorila, čo máš robiť. Musíš vedieť, ako sa máš chovať ku človeku, ku ktorému niečo cítiš. Tvoje srdce to vie, ak ho necháš viesť, urobí to za teba." 

,,Annalívia, ja niesom ten, ktorého chceš mať po svojom boku..." 

,,Ako to môžeš vedieť? Si obyčajný sebec! Najprv ma namotáš na svoje rozprávky a potom mi povieš, že nie si pre mňa dosť dobrý ? To si nechaj pre seba. Ja nepotrebujem prázdne slová. Už som ich od teba počula viac než dosť!" kričala som. ,,Vieš ako sa cítim, keď ma odstrčíš po tom, čo si ma ako prvý chalan v živote videl nahú?!" 

,,Annalívia.." 

,,Dosť! Nechcem nič počuť. Chcel si ma chrániť pred ostatnými, no ty si jediný, ktorý mi zatiaľ ublížil." Vystúpila som z auta a z očí mi pomaly tiekli slzy.