Svet drakov: Dračia dcéra

1. kapitola

WILL

Pozreli sme sa na seba a obaja pochopili čo treba urobiť. Oprel som sa o kmeň stromu, s nádychom som sa odrazil a bežal vpred. Kúzla okolo mňa lietali, šípy sa zabodávali do zeme, kde práve bežali moje nohy a počul som aj veľký krik. No nič z toho ma nezastavilo. Bežal som ďalej a keď som už konečne bol skoro v cieli, vyskočil som a následne dopadol až do miesta, kde som bol v bezpečí.

„To bolo úžasné, kapitán," zasmial sa pri mne veliteľ Adamaris a potľapkal mňa aj môjho spoločníka po pleci. „Trvá to už nejako dlho chlapci, čo to tu dokončiť?!" skríkol a vzápätí sa vrhli znova vpred. Ja som si však siahol na bok a vytiahol si z neho šíp, ktorý ma v behu predsa len zasiahol.

„Naozaj som si dnešné ráno predstavoval inak," zasmial sa pri mne Adar a ja som sa pousmial.

„Najlepšia rozcvička je ráno, nikto ťa to neučil?" povedal som a vytiahol spoza opaska meč, ktorý som pevne chytil do pravej ruky. Pozrel som sa na Adara a ten prikývol. Obaja sme sa vrhli vpred a zatiaľ čo on pred nami strieľal na nepriateľa, ja som ich zasahoval mečom. Padali na zem mŕtvi a my sme išli ďalej.

Vtom som sa skrčil a Adara zdrapil za zbroj. Sotil som ho na zem a sám som sa schoval za kmeň, ktorý bol tesne pri mne. Predo mnou práve preletelo kúzlo a za ním som začul strašný ženský smiech.

„Bože, ako tie čarodejnice nenávidím," zanadával som a vytiahol spoza opaska aj nôž. Pozrel som sa cez kmeň a snažil sa ju niekde nájsť. Adar na zemi urobil to isté, no v dyme a prachu sme nikoho nedokázali vidieť.

Zrazu som neďaleko od nás uvidel pohyb. Potľapkal som Adara po ramene a ukázal mu na smer, ktorým som ju videl. Voľnou rukou a ústami som mu naznačil čo má robiť a keď pochopil, prikývol. Narátal som si v duchu do päť a hneď na to sme sa obaja vrhli vpred.

Tentoraz mal aj Adar v ruke meč a obaja sme sa zahnali nad lietajúcou ženou. Ja som ju zdrapol za nohu, strhol k zemi a skôr ako stihla skríknuť, vrazil som jej meč priamo do srdca. Pozrel som sa na jej čiernu krv a vzápätí na jej zdesený výraz na tvári. Ja som sa však netváril nijak. Len som sa pozeral na jej rozpadajúce sa telo, ktoré sa vzápätí zmenilo na prach.

„Ustupujú," vyhlásil vedľa mňa Adar a ja som sa pozrel jeho smerom. Naozaj. Nepriatelia, ktorí nás napadli, sa postupne sťahovali a ustupovali do lesov. Meč som zložil a pozrel sa na veliteľa Adamarisa, ktorý sa postavil krvavý vedľa nás.

„Vždy keď prídu o čarodejnicu, vždy ustúpia," povedal a postupne sa okolo nás zhromaždili všetci bojovníci. Pozrel som sa na nich a už na ich zbroji videl, že tento boj bol omnoho horší ako tie predchádzajúce. A keď som videl aj počet bojovníkov, dosvedčilo sa mi to. „Sme blízko hraníc, musíme sa stiahnuť. Ideme!" vyhlásil veliteľ a všetci sa pobrali smerom na hrad. Ja som však zostal stáť.

Pozrel som sa na zem, kde som len pred chvíľou prebodol čarodejnicu a sledoval čierny prach, ktorý po nej zostal.

„Na čo myslíš?" spýtal sa ma Adar, ktorý vedel už len z môjho pohľadu, že je niečo zle.

„Bola príliš mladá," povedal som a on sa pozrel na zem.

„Tá čarodejnica?" spýtal sa a ja som prikývol.

„Bola príliš mladá, Adar," zopakoval som a pozrel sa mu do očí. „Niečo sa chystá," povedal som a otočil sa na odchod. Cestou som si vzal zo zeme svoj nôž, ktorý som predtým hodil na nepriateľa. Tentoraz zostalo jeho nehybné telo ležať na zemi a ja som mu nevenoval ani jeden jediný pohľad. Všade okolo mňa boli mŕtve telá a ja som nemal srdce zisťovať, ktorí z nich sú moji priatelia, a ktorí nie. Preto som len kráčal a snažil sa zabudnúť na ďalšiu vojnu.