Bola raz jedna krajina, v ktorej vládol mocný kráľ a po boku mal dvoch dobrých a statočných synov, ktorí bojovali proti nepriateľom bok po boku. Bratia si medzi sebou dobre rozumeli, no zmenilo sa to v deň, keď mocný kráľ zomieral a kráľovstvo preda...
Cestou sa mi Claire snažila prihovoriť, no ja som ju od seba odháňala preč. Nechcela som, aby vedela, že už začínam mať naozaj obavy. Obavy, ktoré som mala len raz v živote a nechcela som ich už nikdy v živote zažiť. Začínala som si však uvedomovať, že čím bližšie som bola k Údoliu čierneho jastraba, tým sa moje obavy znásobovali. A nie je to ani zďaleka dobre.
Na ďalšej prestávke som išla s Willom znova do lesa a znova som mu povedala čo má robiť. Už sa nič nepýtal a ani nenamietal. Jednoducho sa snažil ďalej a celú noc sme spolu neprehovorili. Videla som na ňom, žeby sa najradšej so mnou chcel rozprávať a pýtať sa, no ja som po tom netúžila. Chcela som sa čím skôr dostať k čarodejníkovi, aby som tak svoje obavy navždy zatratila. Niečo mi však hovorilo, že odtiaľ odídem s ešte väčšími obavami ako predtým.
„Vyzerá to dobre," povedala som a postavila sa pred strom. Prvú noc ho presekol do polovice a tentoraz to bolo do trištvrte kmeňa. Zlepšoval sa, a to ma veľmi tešilo. Ešte pár dní a mohol by ten strom naozaj preseknúť. „Onedlho to už budeš mať," povedala som a nepočula žiadnu reakciu. Otočila som sa k nemu a videla ho predo mnou stáť. Na tvári mal vážny pohľad, ktorý nasvedčoval iba tomu, že ho strom vôbec nezaujímal. Vzdychla som si.
„Čo sa to s tebou deje, Sapphire?" spýtal sa zamračene a ja som odvrátila pohľad. „Odkedy sme odišli z Údolia elfov, je z teba úplne iný človek."
„Do toho ťa nič nie je, Will," povedala som a chcela odísť, no chytil ma za rameno a pritiahol späť.
„Toto nerob. Dobre vieš, že ma je do toho veľa. Musím vedieť čo sa deje," povedal a ja som si ruku od neho vytrhla.
„Nemáš ani potuchy kto som, Will. A práve preto nemusíš vedieť nič," zasyčala som a vražedne sa mu pozrela do očí. Vzdychol si, ale pohľadom sa odo mňa neodvrátil. „Nepleť sa do vecí, ktorým nerozumieš. Je to pre tvoje vlastné dobro."
„Ale ja tomu chcem rozumieť! Prečo to proste nepovieš! Nemusíš byť na všetko sama!" skríkol a ja som od neho odstúpila.
„Počúvaš sa vôbec?" zasmiala som sa. „Ja som vždy sama a neprekáža mi to. Zmier sa s tým, že to čo sa deje, nie je tvoja vec. Nikdy to tvoja vec nebude," povedala som a niekde v hĺbke srdca som cítila, že klamem. On začal krútiť hlavou a priblížil sa ku mne.
„Čo sa zmenilo?!" spýtal sa. „Čo sa zmenilo, že si taká odmeraná a nerozprávaš sa ani s Claire?! Je to preto čo som počul v tých močiaroch?" spýtal sa a ja som sa na neho hneď pozrela. „Alebo je to tým čo povedala tá čarodejnica?!" len som sa na neho pozerala a hneď na to sa odvrátila. Chcela som ísť už naozaj preč, lenže on na mňa zavolal a chytil za rameno. To som však už nezvládla a otočila som sa so zaťatou päsťou, ktorou som ho trafila do tváre. Zvalil sa na zem a ja som nad ním stála taká vytočená, ako ešte nikdy predtým. Zdvihol ruku a utrel si palcom peru, pretože mu krvácala. A potom sa pozrel na mňa.
„Už som ti povedala, že nemáš ani potuchy kto som, Will. Nestaraj sa do toho, do čoho ťa nič nie je. Moje posledné varovanie," povedala som a otočila sa na odchod.
Nechcela som, aby to zašlo tak ďaleko a ani som si na ňom nechcela vybiť zlosť. Lenže keď sa človek stará až priveľa do môjho života, nezvládam to. U Claire som si na to zvykla, no ona vedela na čo sa pýtať a na čo nie. Will to nevedel a pýtal sa aj keď som to nechcela. A mne tým rupli nervy, ktoré sa vo mne zbierali. Viem, že všetci majú otázky, no ja im na ne proste nechcem odpovedať.
Nemôžem.
Oops! This image does not follow our content guidelines. To continue publishing, please remove it or upload a different image.