Svet drakov: Dračia dcéra

28. kapitola

WILL

Už blízko seba sme kráčali ďalej po močiaroch. Po našej vzácnej chvíľke som sa od nej nedokázal pohnúť a ani som nechcel. Musel som byť po jej boku a stáť pri nej, ak by sa na nás niečo malo vrhnúť. Nedokázal som si ani predstaviť, že by sa jej niečo stalo a ja by som jej nevedel pomôcť. Vedel som, že by pravdepodobne ona zachraňovala mňa, no niečo hlboko v mojom srdci hovorilo, že to budem práve ja, ktorý ju pred niečím zachráni.

Po asi hodine blúdenia v močiaroch, som sa čím ďalej tým viac na prostredie mračil. Hmla bola takmer všade a videl som pred seba len na pár metrov. Neustále som sa pozeral pod nohy, pretože som viackrát zacítil na topánkach vodu a aj pevná pôda bola stále menej dostupná. Začínal som si myslieť, že niekde tam pred nami bude jeden obrovský močiar, cez ktorý nebudeme mať šancu prejsť.

„Sapphire, asi by sme mali zastaviť," oslovil som ju a ona sa na mňa spýtavo zahľadela. Stál som na mieste tesne pri nej a obzeral sa. Niečo mi na okolí nesedelo, no za nič na svete som nevedel povedať, že čo.

„Čo sa deje?!" spýtala sa Sapphire až prekvapivo blízko pri mne. Stála odo mňa na niekoľko centimetrov, akoby ma pred niečím chcela chrániť. Keby len vedela, že to ja som chcel chrániť ju.

„Nezdá sa ti, že je tu až priveľké ticho?" spýtal som sa a pozrel na ňu. Vzdychla si a pozerala sa na mňa. „Ty to vieš už dávno, však?" chvíľu na mňa len pozerala, no nakoniec prikývla. „O čo teda ide?"

„Nie som si istá," povedala a vzdychla si. „Ale cítim tu na okolí čarodejnice, no aj trolov."

„Cítiš?" spýtal som sa s nadvihnutým obočím a ona prikývla. Myslel som si, že to myslela obrazne, no podľa jej výrazu som usúdil, že to myslela doslovne.

„Mali by sme si pohnúť, pretože sa mi to naozaj nezdá," povedala a ja som sa zahľadel za ňu.

„Za ako dlho sa dostaneme z močiarov?"

„Trvá to dva dni a my nie sme zatiaľ ani v polovici. Musíme ísť," povedala a chytila ma za ruku. Pred niekoľkými dňami by ma to prekvapilo, no tentoraz som jej ruku pevne stisol a pohli sme sa spolu ďalej, no rýchlejšie ako predtým.

Ak ona vedela, že je okolo nás niekoľko nepriateľov, bola to pravda. Zatiaľ čo ona uvádzala smer, ktorým sme išli, ja som sa pozeral po okolí a kontroloval ho. Začínalo sa mi zdať, že vidím v hmle pohyb nepriateľov alebo aj ako vzduchom letia čarodejnice. Uvedomil som si, že ma bolí hlava z toľkého sledovala a začínalo mi byť naozaj zle. Pozrel som aj na Sapphire a chcel vedieť, či je na tom tiež rovnako, no ona ma len silno držala za ruku a viedla so sebou.

Po ďalších metroch som to už pociťoval viac a aj nohy sa mi motali kade tade. Nevedel som čo sa to deje a ani prečo sa to deje, no zrazu som videl trojitý obraz okolia a oči sa mi zatvárali. Vedel som, že je niečo v neporiadku a chcel s tým niečo urobiť, no nedokázal som ani len prehovoriť.

Vtom som sa pozrel pred seba a sledoval Sapphire. Držala ma za tvár tak pevne, až ma to bolelo. Aspoň myslím, že to bolo pevne, pretože som ju sotva videl. Stále niečo hovorila, no nerozumel som jej ani jedno jediné slovo. Stále niečo hovorila a obzerala sa po okolí, no ja som ju nevnímal. Len som na ňu bezcieľne civel a ničomu nerozumel.

Odrazu sa postavila a vytasila meče. Uvedomil som si vďaka tomu, že sedím na zemi, aj keď som necítil, že by som na zemi naozaj sedel. Nepočul som vôbec nič a ani takmer nevidel, no Sapphire stála niekoľko metrov predo mnou a bojovala. Aspoň myslím, že bojovala, pretože sa zvláštne vrtela a neustále mečom okolo seba metala.