Svet drakov: Dračia dcéra

36. kapitola

SAPPHIRE

Vedela som, že ma dobehne, že bude na bojisku dokonca skôr než ja, no vyžívala sa v tom, že má navrch a práve to mi robilo najväčšie starosti.

Hneď som sa sklonila do bojovej pozície a aj keď som vedela, že mi to vôbec nepomôže, vražedne som sa na ňu pozrela a chcela dať tak ostatným najavo, že proti tejto bojovníčke nemáme najmenšiu šancu. Lenže ako som sa tak na nich pozerala, vôbec to nevedeli odhadnúť. Dobre že sa nezačali pri pohľade na ňu smiať. Nedokázala som im to však dávať za vinu. Ani môj prvý dojem z nej nebol iný.

„Dala som ti dosť času, Sapphire, no nevyužila si ho. Je to veľká škoda," povedala a ja som prikývla.

„Bohužiaľ, nepočúvali ma," zavrčala som a zazrela na kráľov. Oni sa na mňa prekvapene pozreli, no nereagovali.

„Kto je táto bojovníčka?" spýtal sa Ziad a zamračil sa na ňu. Ako jediný pochopil moju reakciu a vytasil na ňu meč. Bola som mu za to vďačná, pretože takto sa z miesta rýchlejšie pohneme preč.

„Nikto dôležitý," povedala s úsmevom a ja som sledovala jej ruky. V jednej držala meč a tou druhou okolo seba mávala. Bola som rada, že som tentoraz žiadnu žiaru nevidela. Keby ju bola ukázala, bol by s nami všetkými koniec.

„Čas sa zabaviť," zopakovala a kopla nohou tak rýchlo, že som nestihla vôbec zareagovať. Letela som vzduchom a pristála na zemi niekoľko metrov od ostatných. Niekoľkokrát som sa šúchala po zemi, až som cítila zranenia na samotných kostiach. Keď som sa znova pozrela vpred, všetci sa šokovane na mňa pozerali. Vypľula som na zem krv a v pokľaku sa na ňu znova pozrela. Usmievala sa.

„Ocenila by som, keby si mi dala viac času. Naozaj by som to ocenila," povedala som a ona sa začala smiať.

„Prečo by som mala?" smiala sa. „Ty si o mňa neprejavila žiadny záujem a ja to urobiť mám? Nebuď smiešna," povedala a ja som prskla. Pozrela som sa na Willa a videla jeho zdesenie. Na vlastné oči mohol vidieť, že ma prakticky jedinou ranou porazila iná bojovníčka. Ak sa o mne doteraz hovorilo ako o legendárnej bojovníčke, zmenilo sa to pri pohľade na túto bojovníčku.

Problém však bol, že som nevedela čo robiť. Ak by som sa na ňu vrhla, veľmi rýchlo by ma poslala znova k zemi. No ak to neurobím, vrhne sa zas ona na ostatných a tí proti nej nemajú najmenšiu šancu. Ja som sa dokázala ako tak brániť, no oni by to nedokázali. Nie keď je to práve ona.

Zahryzla som si silno do pery, až som na jazyku zacítila vlastnú krv. Takúto situáciu som si nepredstavovala ani v najhorších nočných morách, a preto som nevedela reagovať. No musela som sa o to aspoň pokúsiť.

„Zaveľte k ústupu!" skríkla som nahlas a vrhla sa vpred. Zo zeme som schmatla meč a za behu ho do nej hodila. Síce sa uhla, no aspoň som získala malý čas. Naše meče sa vo vzduchu stretli a vydali taký hrozný zvuk, že sa prach zo zeme len tak zdvihol.

„Oho, takže mi chceš čeliť? Si si istá, že to zvládneš?" provokovala so smiechom a ja som prskla. Dobre vedela čo všetko sa dialo v hrade a vedela som to aj ja. Keby sme tu boli samé dve, dávno by som bola na míle ďaleko. Lenže také niečo sa nestane, a preto som jej musela čeliť ako sa len dalo.

S výkrikom som do nej zatlačila a keď o krok ustúpila vrhla som sa na ňu. Už som neútočila polovičato ako predtým. Snažila som sa útočiť čo najtvrdšie, aby som tak mala ako takú nádej. Aj keď som proti nej nemala žiadnu šancu, nehodlala som sa len tak vzdať.

Pri každom údere sa mi v mysli objavovali moje predchádzajúce bitky a vedela som, že to takto bolo vždy. Nie od začiatku som totiž bola taká dobrá v boji. Vždy sa našiel niekto, kto bol lepší a ja som sa preto musela snažiť čo najviac. Vždy som však zvíťazila a vracala sa domov celá a hlavne živá. Chcela som, aby sa to stalo aj teraz.