Počasie bolo presne také, aké som aj očakával. Bolo zamračené, bez akéhokoľvek náznaku svetla a pršalo, že som dokázal vidieť pásiky dažďa. Kvapky mi len tak vrážali do zbroje a vlasy som mal úplne mokré. Ani tak som sa však nepohol z miesta a sledoval veľké hory, ktoré sa v diaľke na nás mračili.
„Will," oslovil ma známy hlas, ktorý ma donútil sa aspoň trochu obrátiť. Adar stál za mnou rovnako mokrý a rovnako v zbroji, akú som mal na sebe aj ja. Sledoval ma s vážnou, no trochu aj so smutnou tvárou. Hneď som sa odvrátil, pretože som sa na neho pozerať nechcel. Vlastne som sa nechcel pozerať na nikoho.
Ubehli už hodiny od doby, čo sme sa vrátili späť do hradu a našej krajiny. V boji v Údolí čierneho jastraba, sme prišli o takmer polovicu vojska a boli by sme prišli o oveľa viac, keby sme včas nezavelili k ústupu. Nemyslel som si, že to bude možné, no stalo sa. Kráľ Thylion a aj Walter uznali ústup a viac sa k tomu nevracali. Dokonca nepovedali ani slovo na fakt, že som napadol kráľa. Musel som však povedať, že aj keby mi niečo povedali, bolo by mi to jedno.
Ako aj všetko ostatné.
„Dostali sme správy, že aj elfovia sa vrátili bezpečne do Údolia elfov," pokračoval Adar a postavil sa vedľa mňa. „Takisto sme dostali správy, že sa nepriatelia nepokúšali o prenasledovanie, takže sme bezpečne všetci prekročili hranice," povedal a ja som zovrel pery. Hneď stiahol hlavu a vzdychol si. „Viem, že je to to posledné čo chceš teraz počuť, no kráľ by s tebou rád hovoril," povedal a ja som sa na neho pozrel.
„Naozaj očakáva, že za ním teraz pôjdem?" zavrčal som a on sa trochu stiahol, no stále pri mne zostal stáť.
„Od začiatku mi bolo jasné, že on je ten posledný, ktorého chceš vidieť, a preto som povedal, že si na ošetrovni," povedal a pozrel sa na moje už ošetrené ruky. Znova som odvrátil pohľad a on si vzdychol. „Čo budeš teraz robiť?" spýtal sa a ja som zovrel ruky do pästí, no nereagoval. Nereagoval som dosť dlho na to, aby pochopil, že mu nepoviem viac ani pol slova.
Po chvíli sa obrátil a odchádzal preč. V inom prípade by som mu nedovolil odísť a hovoril s ním hádam o všetkom. Lenže situácia sa zmenila. Nedokázal som mu povedať vôbec nič. Nechcel som hovoriť s ním a ani s nikým iným z hradu a z krajiny. Jediná osoba, s ktorou som chcel hovoriť, bola ďaleko odo mňa.
Takmer okamžite som sa obrátil a vykročil po chodníku na nádvorie. Po ňom sa stále pohybovalo veľké množstvo rytierov, ktorí pri pohľade na mňa hneď skameneli. Mal som na tvári vražedný pohľad a oni sa predo mnou uhýbali, akoby som ich mal zabiť, už len pri pohľade do ich očí. Nemohol som im to však mať za zlé. Hrozilo, že to naozaj urobím.
V stajniach som si našiel svojho koňa Vegu, na ktorého som už bez zbroje, no stále so zbraňami vysadol a vyrazil vpred. Kto ma cestou videl a spoznal, sa ma ani slovami nesnažil zastaviť. Vedeli, že keby na mňa čo i len slovkom prehovorili, uzemnil by som ich jedným jediným pohľadom. Mali vo mne ešte väčší rešpekt, aký mali predtým.
No rešpekt bolo to posledné čo som chcel.
ESTÁS LEYENDO
Svet drakov: Dračia dcéra
FantasíaBola raz jedna krajina, v ktorej vládol mocný kráľ a po boku mal dvoch dobrých a statočných synov, ktorí bojovali proti nepriateľom bok po boku. Bratia si medzi sebou dobre rozumeli, no zmenilo sa to v deň, keď mocný kráľ zomieral a kráľovstvo preda...