Svet drakov: Dračia dcéra

18. kapitola

SAPPHIRE

Krátko po tom, čo sme opustili mesto elfov, začalo pršať. Dážď bol hustý a vrážal mi do tváre veľkou silou. Obzrela som sa za seba a videla aj ostatných, že im dážď prekážal. Nemohli sme však počkať, kým dážď prestane. S vlastnej skúsenosti som totiž vedela, že keď na území elfov prší takýto veľký dážď, tak len tak rýchlo neprestane.

Predtým, než sme vyrazili na túto úlohu, som si dobre preštudovala močiare. Čudovala som sa, že v nich dokážu Eldraxoví muži žiť tak dlho. Lenže potom som si uvedomila, že sú to temní rytieri, čarodejnice a ktovie kto ešte. Tým také prostredie nevadí, ale naopak vyhovuje.

Zapletený vrkoč mi vrážal do chrbta, no neprekážalo mi to. Lepšie akoby som mala mať všetky vlasy v ústach alebo by mi inak prekážali. „Sapphire," ozvalo sa pri mne a ja som sa otočila. Will sa nejakým zázrakom dostal vedľa mňa, čo ma veľmi prekvapilo. Odvrátila som pohľad, pretože som sa na neho nechcela pozerať.

Nie potom čo sa stalo na balkóne.

„Máš nejaký plán?" spýtal sa ďalej a ja som sa na mokrej tvári usmiala.

„Vždy nejaký mám," povedala som a on sa tiež zasmial.

„Pýtam sa len tak informačne, pretože my ostatní o ňom nemáme ani potuchy," povedal a ja som sa na neho pozrela.

„Môj plán vás nezahrňuje," povedala som a on sa na mňa hneď pozrel. „Teda okrem teba," doplnila som a odvrátila sa. „Mal si totiž pravdu. Najlepšie ťa bojovať naučím na bojisku a nie mimo neho."

„Takže ja budem s tebou riskovať život pre elfov, je tak?"

„Zapamätaj si," povedala som a pozrela mu hlboko do očí. „Život riskuješ len za svojich milovaných. Nikdy nie za nikoho iného," povedala som a on pootvoril ústa. Chvíľu som mu ešte do očí hľadela, no potom som popohnala koňa rýchlejšie a nechala ho ísť ďaleko za mnou.

Blížili sme sa k močiarom, pretože som to cítila na tak skazenom vzduchu. Jediné miesto v Údolí elfov, ktoré sa nedalo zachrániť. A jediné miesto, odkiaľ by nepriateľ neprestajne útočil. Vzduch bol hneď ťažší a cítila som to aj kvôli tomu, že kone spomaľovali. Preto som rýchlo začala brzdiť, až som nakoniec zastavila. Otočila som sa k ostatným a pozrela na nich.

„Kone tu budú musieť zostať," povedala som im a všetci na mňa vytreštili oči.

„Ale..." začal Will a pohladil svojho koňa po krku. „Nenechám ho tu medzi tými tvormi," povedal podráždene a ja som zosadla zo sedla.

„Nemaj strach. V týchto oblastiach sa žiadne tvory nenachádzajú," povedala som a všetci zosadli so mnou.

„A prečo nie?" spýtal sa Adar.

„Pretože močiare poškodzujú ovzdušie, vodu a aj listy. Nemali by sa z čoho živiť, tak sa držia pomimo," vysvetlila som a koňa uviazala o najbližší strom do kríkov. „Nebojte sa. Nezaberie to dlho a vrátite sa po ne," vysvetlila som a oni nakoniec súhlasili. Postavila som sa na cestu a zahľadela sa do diaľky. Les už nebol taký hustý, takže som dokázala vidieť výpary z močiarov. Hrýzla som si spodnú peru a rozmýšľala, ako to urobiť. Mala som plán len pre seba. Oni mi ho dosť sťažili.

Zavelila som k pohybu a všetci ma mlčky nasledovali. Určovala som cestu a išla stále k výparom, no z východnej strany. Nevedela som kde presne sa nepriateľ nachádza a vedela, že to zistím až na mieste. Teda ak sa na miesto vôbec dostaneme.

Na nohách som cítila už vodu, blato a topánky sa mi už zabárali do zeme. To znamená, že sa blížime a ja som začala premýšľať, ako sa do močiarov vlastne všetci bezpečne dostaneme. Keby tu bola Shea alebo Unuk, práca by bola hneď ľahšia. Bohužiaľ, túto úlohu musím splniť bez nich. Ako aj všetko ostatné.