Svet drakov: Dračia dcéra

27. kapitola

WILL

Akoby sa niečo zmenilo. Niečo, čo som ani netušil, že sa zmeniť dá. No keď som ju mal tak blízko a spomenul som si na noc, nielenže sa mi srdce rozbúchalo ako splašené, ale cítil som niečo, čo ešte nikdy predtým.

Ako kráľov rytier a jeho najlepší bojovník, som nemal veľa príležitostí spoznať nejakú ženu a zblížiť sa s ňou. V mojom okolí bolo mnoho žien, ktoré so mnou niečo chceli mať a robili pre to veľa hlúpostí. Ja som však na žiadnu nemal toľko času, aby som s nimi prehovoril viac ako len jedno slovo. Od začiatku som bol len rytierom, ktorý chránil svoju krajinu. Nezamýšľal som sa nad ničím iným.

Lenže potom som spoznal Sapphire. Jediný pohľad do jej očí a niečo sa vo mne zlomilo. Niečo skryté, o čom som ani nevedel, že vo mne je. Čím viac som s ňou bol, tým viac som ju chcel spoznať. A keď som sa k nej už priblížil, chcel som byť ešte bližšie. Ani som netušil čo robím a či to robím správne, nezáležalo na tom. Bola na tom úplne rovnako.

Minulú noc sa to v nás oboch zlomilo a vyšlo na povrch niečo, čo sa tam už dlho skrývalo. Na jednu jedinú noc sme obaja zabudli na to kto sme a oddali sme sa túžbe, ktorá nás ovládla. Lenže potom som otvoril oči a vedel, že som sa vrátil do reality. Vedel som, že sa znova stane dračou dcérou a ja kráľovým rytierom.

Problém bol však v tom, že som sa tam nechcel vrátiť.

„A ako sa tam vôbec dostaneme?" spýtal som sa po dlhom tichu. Nejako sme ani jeden nechceli prehovoriť, no ja som musel nejako začať. „Myslím tým, či pôjdeme tou istou cestou."

„Nie, pôjdeme inokade," povedala a videl som, že sa zamračila.

„A tá cesta je iná presne v čom?" spýtal som sa trochu neisto a ona sa pošúchala po hlave.

„No, nikdy som tou časťou nešla po zemi," nadvihol som obočie a ona sa na mňa pozrela. „Vždy som tadiaľ letela."

„Takže nevieš, čo tam na nás vyskočí?" zaspieval som a cítil, že sa mi hlas zatriasol. Zasmiala sa a pokrčila plecami.

„Nie, neviem," vzdychla si. „No nemal by to byť problém."

„Pre teba možno," zasmial som sa a videl aj jej úsmev.

„Neboj sa," povedala a ja som jej pozrel do očí. „Povedala som ti predsa, že skôr ako vypukne vojna, naučím ťa všetko čo viem."

„Zatiaľ sa mi podarilo preťať strom. Myslíš, že ma to stihneš naučiť?" spýtal som sa trochu s pochybnosťami, no ona prikývla.

„Áno, dokážem to," povedala a ja som jej veril.

Celú cestu až k prístavu, sme sa ani raz nezastavili. Keď sme išli k čarodejníkovi predtým, bola noc a museli sme si po dlhej ceste aj oddýchnuť. Lenže tentoraz sme boli oddýchnutí až až a nebol dôvod sa zdržiavať. Mysľou som však stále myslel na Sapphire a celú cestu som sa dosť mizerne snažil na ňu necivieť a ani ju nepobozkať. Niekedy som sa takmer neovládol a musel si štípať do stehna, aby som to zastavil. Vedel som, že by to neprijala a ja som medzi nami nechcel robiť problémy.

Namiesto toho som teda myslel na Adara a na to, či sa už s Claire dostali do našej krajiny. Byť na ich mieste, išiel by som aj celú noc, aby som sa do hradu dostal čo najskôr. Ak je pravda čo Illarion hovoril a chcú nás napadnúť, ich pomoc bude veľmi dôležitá. Preto som sa vôbec netrápil tým, ako sa tam dostanú a ako to príjmu. Nech sme odišli s hocijakým úmyslom a nech to berú akokoľvek, sme stále rytiermi a chceme chrániť svoj domov.