Svet drakov: Dračia dcéra

30. kapitola

SAPPHIRE

Ziad nás vzal do najvzdialenejšieho stanu celého tábora, v ktorom som si hneď ľahla na drevenú posteľ plnú hodvábnych plachiet. Tvár som si zaborila do vankúša a nadýchla sa čerstvej kvetovej vône.

„Si v poriadku?" začula som ustarostený hlas, no nezdvihla som pohľad a len prikývla. „Úplne si to tam rozprášila."

„Neviem, prečo sa čuduješ," zamrmlala som do vankúša a Will sa zasmial.

„Čože?" povedal so smiechom a ja som sa k nemu obrátila.

„Neviem, prečo sa čuduješ," zopakovala som a usmiala sa na neho. „Ale odolával si statočne. Som zvedavá čo by si robil, keby nezasiahnem," nadvihla som obočie a on si ľahol vedľa mňa na chrbát.

„To netuším. Nič ma veru nenapadalo," vzdychol si a rukami si pretrel tvár.

„Viem, videla som," povedala som s úsmevom a on sa na mňa hneď pozrel. Škodoradostne som sa na neho pozerala a on sa pohoršene posadil a pozrel na mňa.

„Ty si bola hore už dlhšie, no naschvál nereagovala?" spýtal sa naštvane a ja som pomykala plecami.

„Nemôžem predsa robiť všetko len ja," povedala som a on si zahryzol zlostne do pery. „Ale asi by som ťa mala naučiť aj iné veci ako bojovať. Evidentne toho veľa nevieš," povedala som zamyslene a s úsmevom na tvári. Will sa ku mne načiahol, schytil ma za pás a potiahol k sebe.

Nestihla som sa ani brániť a už ma vášnivo bozkával a pripútaval k sebe. Usmiala som sa a potočila ho, až som ho zvalila na chrbát a rozkročmo si na neho sadla. Žiarivo sa na mňa pozrel a ja som sa k nemu nahla, aby som ho mohla ďalej vášnivo bozkávať. Rukami mi chytil vlasy a pridržal, aby sa nám tak neplietli do cesty. A ja som si bola istá, že keby ktokoľvek vošiel, asi by som ho zmietla zo sveta.

Keď som sa prezliekla do zelených šiat od elfov, vyšla som von zo stanu a opretá o stĺp sledovala elfských bojovníkov. Niektorí, tí, ktorí ma predtým chceli zabiť, sa na mňa už s úctou pozerali a nedovolili si povedať ani slovo. Ostatní sa na mňa tiež pozerali, no nikto sa so mnou nesnažil hovoriť. Bola som tomu vďačná, pretože som sa s nimi naozaj rozprávať nechcela.

„Sú vystrašení," povedala som s rukami v bok a mračila sa. „Nevedia do čoho idú a majú strach."

„Čarodejnice nie sú ich najlepší nepriatelia," povedal Will vedľa mňa, ktorý sedel na drevenom sude a brúsil si nôž. Obaja sme sa na okolie mračili a hodnotili situáciu. No keď som si tých elfov prezerala, všetci vyzerali akoby šli do vojny po prvý raz.

„V tomto prípade budú ich najlepšími," povedala som s povzdychom a Will sa zasmial.

„Trolovia, temní rytieri a čarodejnice nie sú našim jediným problémom, však?" spýtal sa so smiechom a ja som pokrútila hlavou.

„To teda rozhodne nie," povedala som a pozrela na Ziada, ktorý k nám pomaly prichádzal. Keď sa pri mne zjavil, prezrel si ma, akoby ma stále chcel skontrolovať po mojom takzvanom odpadnutí. „Kedy budú pripravení ísť do boja?" spýtala som sa ho a on si vzdychol.

„Ešte prebiehajú prípravy a plány ako na to. Otec si dáva na všetkom dobre záležať," povedal a postavil sa vedľa nás. „Taktiež sme dostali správu, že sa k nám juhu blíži obrovská armáda," povedal a ja som sa na neho hneď s Willom pozrela, ktorý bol v momente na nohách.

„Aká armáda?" spýtal sa hneď a ja som sledovala Ziada.

„Armáda kráľa Thyliona," povedal a usmial sa. Usmiala som sa tiež a trochu sa aj zasmiala. Za to Will išiel vyskočiť z kože. „Vieme to podľa poslov a takisto majú aj erb kráľa Thyliona na výzbroji. Vyzerá to tak, že sa k nám pridajú."