Svet drakov: Dračia dcéra

12. kapitola

WILL

Vyšiel som z hradu von a po ceste šiel smerom do mesta. Nemal som chuť ísť medzi ostatných a počúvať z každej strany o dračej dcére a o tom aká je úžasná a priam dokonalá v boji. Počúval som o tom od okamihu, ako ju všetci videli odchádzať. Bolo mi z toho na nič a ešte viac som sa cítil depresívne.

Pred začiatkom mesta som zahol smerom do lesa a zmenil tak všetky moje plány. Mal som chuť ísť niekam do krčmy a piť pivo, no prešla ma chuť. Radšej som chcel ísť na svoje zvyčajné miesto, a to na najvyšší kopec odkiaľ som mohol vidieť na krajinu. Chodil som naň už odjakživa, pretože ma fascinoval ten krásny pohľad. Mohol som vidieť do diaľky aj na iné kráľovstvá a bol to krásny pocit. No najmä ten čerstvý vzduch, ktorý do mňa z každej strany vrážal. Bol to pocit slobody.

Zastal som na kraji kopca a vietor mi odvial vlasy. Vždy keď som chodil na toto miesto, vždy som sledoval len Údolie čierneho jastraba. Predstavoval som si, že tam niekde je Eldrax a pripravuje sa na ďalšiu bitku, v ktorej budem zase pôsobiť. Videl som len to, no tentoraz tomu tak nebolo.

Všetci rytieri z tej dediny hovorili len o jej ladných pohyboch a o žiadnom váhaní. Sledovali len jej pohyby mečom a nič iné. Len padnúce mŕtve telá okolo nej. No ja som si všímal niečo úplne iné, čo ma doslova stále vracalo späť a späť a nedokázal som myslieť na nič iné.

„Vyzerá to tak, že už nebudem jediná, ktorá miluje výšky," ozvalo sa za mnou a ja som sa hneď otočil. Stála tam s úsmevom a so založenými rukami na hrudi. Dračia dcéra, ktorú som túžil vidieť znova.

Keď som o nej počul od iných, o jej činoch a odvahe, predstavoval som si ju rôzne. Od dospelej ženy, až po starú babičku s pomocnou paličkou. Lenže všetky tie predstavy neprekonali skutočnosť.

Čierne vlasy mala krásne a dlhé skoro až po kolená. Hruď jej zahaľoval len jednoduchý top s veľkým výstrihom a bez žiadnych rukávov. Do pása nič nemala a od pása mala krátke nohavice nad kolená a na opasku mala založené nože a meče. Čižmy mala na opätku a dlhé až po kolená, ktoré jej obťahovali celé lýtka aj časť stehien. Na rukách mala rukavice a na lakťoch čiernu látku. Na chrbte som jej videl trčať dva meče, s ktorými dokázala každého zabiť. Taktiež som si všimol aj na oboch ramenách znamenia veľkých drakov, ktoré sa jej tiahli skoro až od krku po predlaktie. Na bojisku som si dokonca všimol obrovského draka, ktorého mala nakresleného na celom chrbte a niektoré časti jej siahali až na boky.

Bola proste nádherná.

„Claire nemá rada výšky?" spýtal som sa a ona sa zasmiala.

„Nenávidí ich," povedala a pristúpila pomaly ku mne. „Vždy keď sa niekde na vysokom kopci objavíme, ľahne si na zem a modlí sa nech sa zem prestane točiť," povedal a ja som sa zasmial. Postavila sa mi bokom a tiež sledovala krajinu pred nami. Keď stála takto na pol metra odo mňa, bola nižšia a tým aj obratnejšia. A keď som videl ako naľahko bojuje, obdivoval som ju ešte viac.

„Ako si vedela, že Eldrax netrávi čas na svojom hrade?!" spýtal som sa a ona sa usmiala, no nepozrela na mňa.

„Možno si každý myslí, že nikdy územie Dračích hôr neopustím, no nie je to tak," povedala a pozrela sa na mňa. „Mám svojich spojencov aj v iných krajinách."

„Spojencov, ktorí poznajú tvoju tvár?" spýtal som sa s úsmevom a ona sa s úsmevom odvrátila.

„Len ich velitelia, ktorých je mimochodom málo," povedala a ja som prikývol. „Čo tá druhá dedina, ktorú napadli?!"