Svet drakov: Dračia dcéra

23. kapitola

SAPPHIRE

Zohnať loď, ktorá nás zavezie k Ostrovu Lebiek nebolo vôbec ťažké. Silové pole po smrti čarodejníc zmizlo, čo znamenalo, že boli voľní. Toľko vďaky v ich tvárach som dlhý čas nevidela, no nemohli sme v prístave dlho čakať. Ponúklo sa veľa mužov, ktorí nás chceli za svoju vďaku k ostrovu zaviezť a bola som rada, že s tým nebudú žiadne problémy. Oni to však videli ako málo, a preto nám zabalili ešte kopu jedla, ktoré im zostalo. Teraz už môžu z mesta odísť a ísť do iného, aby naplnili zásoby. Bola som rada, že som im aspoň trochu pomohla.

Keď sme sa vrátili k prístavu, ľudí zdesil náš vzhľad, ktorý bol od čiernej krvi. Will mal od krvi len ruky a oblečenie, čo sa o mne povedať nedalo. Tvár som mala čiernu, akoby pršal čierny dážď a ja som mu nebránila, aby mi vrážal do tváre. Zabíjala som brutálnejším spôsobom ako Will. On len sekol a bodol. Len zabíjal ako vedel, no ja som si to užívala. Užívala som si ich bolestné výkriky a aj ich posledný výdych. Chcela som, aby trpeli. Aby vedeli, že so mnou si neradno zahrávať.

Vtom som si však uvedomila, že to boli už ďalšie čarodejnice, ktoré hovorili o mojej smrti. Najprv som si myslela, že je to len také provokovanie a nič pravdy na tom nie je. Keď to povedala druhá, už mi to vŕtalo v hlave a keď to spomenuli ďalšie, už to bol problém. Hlavne keď spomenuli aj draky. Niečo vedeli, niečo, čo naozaj vedieť nemali. Mala som svoju teóriu a jediný kto mi na ňu vedel pravdivo odpovedať bol schovaný na Ostrove Lebiek.

„Môžeme vyraziť," oznámil nám kapitán obchodnej lode a všetci sme prikývli. Išli s nami nejakí námorníci a pridali sa aj iní ľudia z mesta. Evidentne bolo na ostrove niečo, prečo sa tam tiež chceli dostať. Mne to bolo však jedno. Sedela som na kraji zábradlia a jednu nohu nechala visieť vo vzduchu, zatiaľ čo som mala druhú pokrčenú na zábradlí. Ženy sa na mňa zdesene pozerali a výrazmi tváre mi hovorili, aby som okamžite zliezla a pevne sa chytila, pretože loď sa nebezpečne kývala zo strany na stranu. Ja som ich nevyslovené prosby odignorovala a ďalej nechala nech mi oceán fŕka na nohy a slaný vzduch zase do tváre.

Odrazu som pri sebe zachytila pohyb. No nebola to ani Claire a ani Will, ktorých som očakávala. Jediný, ktorý so mnou ešte o ničom nehovoril, bol Adar. „Tiež máš pre mňa srdcervúce reči?" spýtala som sa ho a počula ako sa zasmial.

„Nie, bohužiaľ nemám a nikdy mať nebudem," povedal a ja som sa pousmiala. „Will a Claire to už vzdali, čo je mimochodom len dobre. Nechcem, aby sme sa za tých pár hodín plavby všetci pozabíjali."

„Bojíš sa o svojho priateľa?"

„Nie. Viem, že sa o seba vie postarať, no aj viem, čo ho núti takto konať," povedal a ja som sa na neho pozrela. Záleží mi na tebe, povedal vtedy v uličke a mňa to tak prekvapilo, že som nebola schopná mu na to odpovedať ani nijako inak reagovať. Odvrátila som pohľad od Adara a on sa tiež pozrel na vlny. „Som však dosť múdry na to, aby som pochopil čo je vo veci. Niečo sa deje, niečo čomu nerozumieš a chceš na to rýchlo odpovede. Dokonca si myslím, že keď k tomu čarodejníkovi prídeme, tak chceš, aby všetky tvoje myšlienky zvrátil. Nie je tak?"

„Môže to byť hocijak," odpovedala som a vzdychla si.

„Nedokážem si ani len predstaviť čo sa ti ženie hlavou a čo ťa tak trápi, že sa uzatváraš do seba. Naozaj si to neviem predstaviť, no vedz, že sme tu aj my a nikam neodchádzame," povedal a ja som sa na neho hneď pozrela.

„Hovoríš to akoby si od začiatku chcel so mnou ísť, aj keď si nachytal Willa pri odchode," povedala som a on sa zasmial.

„To je pravda, no ja som nemal odvahy odísť. Nedokázal som to a keď som videl, že ide tiež, musel som ísť s ním."