Svet drakov: Dračia dcéra

24. kapitola

SAPPHIRE

Portál sa vytvoril veľmi rýchlo a už som cezeň videla netvorov. Vzdychla som si, pretože som ich neznášala. Boli odporné a hnevalo ma, že ich bolo možné zabiť len jedným spôsobom. Hlavne keď som ich chcela zabiť omnoho horšie ako len prostým bodnutím.

Will vedľa mňa úplne stuhol a videla som, že sa mu roztriasla ruka. Nemala som vôbec chuť sa mu za to vysmievať alebo ho povzbudzovať. Tieto tvory nikto z ľudí na lodi nikdy nezažil, a preto nevedia, čo od nich čakať. Úprimne som ani sama nepoznala všetky ich slabiny, aj keď som s nimi bojovala veľakrát. Sú to tvory, ktoré si z každého súboja odnesú iné slabiny.

Pomaly vychádzali z fialového portálu na konci paluby a sústreďovali sa vedľa seba, no neútočili. Nikdy unáhlene neútočili. Vždy počkali na pravý moment. Aj keď nemali dušu a žiadne myslenie, vždy vedeli čo robiť. Akoby im to niekto hovoril. Čo bolo možné, pretože portál vedia vyčarovať iba čarodejnice. Tie potvory proste vedia úplne všetko.

„Will," oslovila som ho, ale on na mňa nereagoval. Pozrela som sa na neho, no on stále civel na tie netvory a nevenoval mi pozornosť. Postavila som sa pred neho a chytila mu tvár do dlaní. Pozrel sa na mňa a vpíjal každé moje slovo. „Na toto nie si pripravený. Choď s ostatnými dnu a schovajte sa. Za žiadnych okolností nevychádzajte, dokým za vami neprídem, je to jasné?" povedala som mu vážne a hľadela mu pritom do očí, aj keď som bola k netvorom otočená chrbtom.

„Ale..." namietal, no ja som ho pustila a postrčila k podpalubiu, kde už pobehovali vystrašení námorníci aj ľudia.

„Poslúchni ma, Will. Toto nezvládneš. Choď dnu a nevychádzajte," povedala som a on sa znova pozrel za mňa. Potom si prepočítal v hlave svoje možnosti a nakoniec prikývol. Musel prikývnuť, pretože by bol blázon, keby to neurobil. Zabili by ho v okamihu, pretože proti nim nemal šancu.

Rozbehol sa k ostatným ľuďom a všetkým kričal nech vojdú do podpalubia. Ľudia sa na mňa pozerali, ako som zostala stáť na palube so svojimi mečmi v rukách a hnala ich dnu. Nikto však nebol hlúpi, aby zostal a keď sa na mňa Will posledný krát pozrel, zatresol za sebou dvere.

Znova som sa pozrela na netvorov a videla ich rozostúpených po celej palube. Niektoré sedeli na lanách, ktoré držali plachtu, niektoré sedeli na zábradlí a niektoré stáli na palube a sledovali ma. Vyzerali rovnako odporne ako aj vždy. Mali veľkú čiernu tvár so štyrmi čiernymi očami a bez nosa. Papuľu mali veľkú a v nej ostré dlhé zuby, no tam kde by mali byť pery, tak tie sú navzájom spojené, akoby im ich niekto zašil. Aj tak im nevadilo vrieskať a vrčať na mňa. Ich čierne telo bolo pokryté čiernym slizom, čo bol vlastne pálivý jed a dokáže spôsobiť veľké rany. Nohy a ruky mali dlhé ako metly a na ich koncoch ostré pazúry, ktorými dokážu prerezať aj betónový múr. Na hlave mali tri veľké rohy, zakončené ostrým špicom. A na chrbte ďalšie ostne, ktoré sú taktiež veľmi jedovaté.

Keď som ich prvýkrát mala tú česť vidieť, pomyslela som si, že som nikdy nič nechutnejšie nevidela. Tvory boli také odporné, až z toho pálili oči a nedokázala som sa na nich nikdy dlho pozerať. Veľmi smrdeli a ten sliz, ktorý na sebe mali, ten bol ešte viac odporný. Nerada som s nimi bojovala, no nemala som na výber.

Rozkročila som nohy a trochu sa sklonila do bojovej pozície. Meče som pevne uchopila v rukách a potočila ich, aby som ich odľahčila. „Prisahám, v živote som nič nechutnejšie nevidel," ozvalo sa pri mne a ja som od šoku odskočila.

„Preboha, Adar!" skríkla som a zazrela po ňom, lebo sa zasmial. „Čo tu do riti robíš?!"

„Som tvoja záloha," povedal a ja som sa zamračila. Chcela som namietať, no odrazu mu ruky vzplanuli. Pozrela som sa na neho a uvidela modrú žiaru, ktorá sa mu motala na rukách a nevyprchala. Vážne sa na mňa pozrel a ja som prikývla. A práve vtedy sa na nás tie netvory vrhli.