Svet drakov: Dračia dcéra

16. kapitola

SAPPHIRE

Opierala som sa o chladnú stenu v tmavej chodbe a pozerala do prázdna. Nezašla som ďaleko a len sa oprela o stenu, ktorá pri mne bola. Chcela som stáť a pozerať sa len tak do prázdna, aby som si vyčistila hlavu. Vedela som však, že to len tak rýchlo nebude.

„Vieš, že som ťa spoznal?" ozvalo sa zrazu pri mne, no neobrátila som sa za hlasom. „Raz som ťa u nás videl a spoznal som ťa."

„Čo ma prezradilo?" spýtala som sa a stále sa pozerala do prázdna. „Môj meč alebo ja sama," povedala som a Ziad sa postavil tesne oproti mne.

„Tvoje oči," pošepkal Ziad a zahľadel sa mi do nich. Dobre som vedela, že aj keď je okolo nás veľká tma, on ma videl veľmi dobre. „Sú nádherné, ako aj ty sama," povedal a ja som sa pohla od neho preč. „To ti veľa ľudí nemalo šancu povedať, vieš to vôbec?" kráčal za mnou a objavili sme sa už na chodbách, ktoré boli osvetlené.

„Nepotrebujem to počuť," povedala som odmerane a nevšímala si ho.

„Je pravda, že nám naozaj chceš pomôcť? Vyhnať Eldraxových ľudí z nášho územia?" spýtal sa a ja som prikývla.

„Ak to neurobím, nepôjdete so mnou. Nezaoberali by ste sa mojimi problémami, keď máte vlastné," povedala som a ani sa na neho nepozrela. Vedela som, že sa celý čas pozerá na mňa.

Keď som tu bola naposledy, bola som mladšia a okrem kráľa som s nikým nehovorila. Vlastne okrem neho nemal nikto ani poňatia, že som neďaleko nich. Vedeli, že som im prišla na pomoc a vedeli aj to, že sa so mnou kráľ stretol. Netušili, že som u nich zostala niekoľko dní. Teda okrem Ziada, ktorý mi bol v v jednom kuse pätách. Bol malý, zvedavý a chcel všetko riešiť. Mala som čo robiť, aby som sa mu naozaj vyhla.

„A čo presne od nás potom budeš očakávať?" spýtal sa a ja som sa k nemu prudko obrátila, až do mňa skoro vrazil.

„Prečo hovoríš aj o sebe, Ziad? Pochybujem, že ťa kráľ pošle do vojny, ktorú mienim s Eldraxom začať. Tam sa bude umierať," povedala som a postupne k nemu pristupovala a on odstupoval. „Ja sama môžem prísť o život, len aby som ho zabila. Prečo myslíš, že ťa tvoj vlastný otec pošle na tak nebezpečné miesto?!" spýtala som sa a on sa oprel o stenu, pri ktorú som ho donútila ustúpiť.

„Si dračia dcéra, vieš vôbec aké legendy o tebe po celom svete kolujú?" spýtal sa potichu a pozeral mi priamo do očí. „Hocikto by dal čokoľvek za to, aby mohol byť po tvojom boku. Myslíš, že tí dvaja rytieri sú s tebou kvôli tomu, aby zabili Eldraxa? Sú tu kvôli tebe," povedal a ja som stisla pery. „Keď som o tebe od mnohých počul, zatúžil som byť po tvojom boku tiež. Teraz sa mi tá možnosť naskytne. Nedonútiš ma si tento cieľ nesplniť," povedal a ja som odstúpila.

„Ani nevieš koho tak obdivuješ," povedala som a on sa zamračil. Nedala som mu však šancu na odpoveď a odchádzala po chodbe preč.

Bola som nahnevaná a nechcela som pritom byť. Od Willa som odchádzala so zvláštnym pocitom a teraz ho vystriedal úplne iný. Chcela som aby sa to skončilo a ja som sa mohla vrátiť späť domov. Ani som si neuvedomila čo všetko môže spôsobiť, keď ukážem svoju tvár. Asi to bol veľmi zlý nápad a bolo príliš neskoro, aby som to napravila.

Objavila som sa pri jednom okne a pozrela naň. Bolo dosť veľké, aby som sa cezeň pretiahla. Preto som naň vyskočila a nazrela von. Vonku boli konáre, ktorých som sa chytila a začala po nich liezť. Niektoré boli dosť tenké, no udržali ma, pretože som si vytvorila dosť dobrú rovnováhu, aby som tak svoju váhu na konári vyrovnala. Mala som v tom už dosť dobrú prax.