Svet drakov: Dračia dcéra

19. kapitola

SAPPHIRE

Boj trval len malú chvíľu. Keď nás s Willom uvideli, vrhli sa na nás a nemali sme kedy ani vymyslieť nejakú stratégiu. A keď som vrazila meč do hrude veľkého trola, Will sa mi niekde stratil. Netušila som kde je, no dúfala, že išiel tých nechutných poskokov zabíjať niekde neďaleko.

Prechádzala som pomedzi mŕtve telá trolov a temných rytierov a na zemi videla aj čierny popol, ktorý zostal po čarodejniciach. Vyzerali, že sme ich prekvapili a tomu som bola rada. Niektorí dokonca pred nami utekali, no nebežala som za nimi. Verila som, že sa Adar a Claire potešia ich návšteve. Pri tom zhone som sa snažila zachrániť elfov, no tí boli až príliš vyčerpaní, a to že sa prebudili na moment k životu bola len oddanosť svojmu druhu.

Pozrela som sa pred seba a videla Willa. Kráčal pomedzi mŕtve telá rovnako ako aj ja a bol aj celý od ich krvi, ako aj ja. Vtom som mu však pozrela na rameno a videla hlbokú ranu, z ktorej mu krv tiekla po celej ruke. Zastavil sa a naše pohľady sa stretli. Niečo hlboko v mojom srdci prudko podskočilo a takmer som dala najavo aká šťastná som, že sa mu nič nestalo.

„Doslova som v úžase," ozvalo sa za mnou a uvidela Adara s mečom v ruke. „Úplne ste ich rozprášili," povedal s úsmevom a ja som sa zasmiala.

„Možno o mne konečne prestaneš pochybovať," povedala som a venovala pohľad aj Claire, ktorá ku mne pristúpila.

„Mrzí ma to," povedal Adar a ja som sa na neho znova pozrela. „Je to tým, aká si mladá," povedal a ja som nadvihla obočie. „Ženy v tvojom veku chránia väčšinou muži ako som ja. Nemalo by to byť opačne," povedal a ja som sa zasmiala. Objala som však silno Claire, ktorá sa celá triasla. Nevedela som, čo sa za močiarmi stalo, ale bola som rada, že je v poriadku.

„Mali by sme ísť," prišiel k nám Will a pohľadom pozdravil Adara. „Chcem ísť odtiaľto čo najďalej," my sme nemohli nič len súhlasiť. Pozrela som sa na jeho rameno a videla na ňom samotnom, že je nahnevaný. Stisla som pery, no nepovedala som nič. Išli sme z močiarov preč, pretože naša úloha bola splnená.

Dostali sme sa ku našim koňom a už s nimi išli naspäť k elfom. Cestou som premýšľala nad tým čo Will od veliteľov počul a dlho mi to vŕtalo hlavou. Nedokázala som povedať, čo také mali na mysli a vedela som, že len jeden jediný človek mi to vie povedať. A k nemu som zhodou okolností chcela ísť na ďalšiu návštevu. Poslednú pred veľkou bitkou, ktorá onedlho vypukne.

Do mesta elfov sme prišli krátko pred nocou. Stráže na nás najprv chceli zaútočiť, no keď videli kto sme a prečo sme sa vrátili, okamžite zalarmovali všetkých dôležitých elfov a keď sme prišli k hlavnému stromu, vyšiel kráľ. Na tvári mal starosť a bál sa viac, pretože z môjho pohľadu nevedel vyčítať vôbec nič.

„Tak ako?" spýtal sa a Ziad sa na mňa pozrel. Zoskočila som z koňa a ostatní ma nasledovali.

„Vybavené," povedala som a koňa mi vzal najbližší elf. Pozrela som sa na kráľa a ten nadvihol obočie. Vedľa neho stál aj Nirel, ktorý bol buď prekvapený alebo nahnevaný.

„Takže tí nepriatelia..." ozval sa znova kráľ a ja som prikývla.

„Hovorím, vybavené," povedala som a pristúpila k nemu. „Ak by ti to nevadilo, ešte dnes tvoje služby využijeme a zajtra ráno odídeme. Samozrejme po dlhom rozhovore, ktorý my dvaja ešte dnes budeme mať," povedala som vážne a on hneď prikývol.

„Príď za mnou kedykoľvek," povedal a ja som prikývla. Potom som kývla ostatným a spolu sme vošli do stromu a po chodbách išli k našim komnatám. Na pol ceste som však videla, že Will sa odpojil. Hneď som sa zastavila a sledovala kam ide. Usmiala som sa, že išiel na jediné miesto, ktoré si v tomto veľkom bludisku pamätal.