Svet drakov: Dračia dcéra

14. kapitola

SAPPHIRE

Stáli sme na kraji kopca a sledovali krajinu, ktorá sa pred nami rozprestierala. Claire sa postavila vedľa mňa a obe sme si vymenili pohľady. Dobre vedela, čo sa bude ďalej diať a mračila sa so mnou.

„Takže elfovia," povedal vedľa mňa Will a ja som sa na neho pozrela. „To ako vážne?"

„A čo si čakal?" zasmiala som sa a odvrátila pohľad. „Nebodaj nejaké iné príšery?"

„Možno," potvrdil. „Elfovia nikdy za nikoho nebojujú, len za seba."

„A to je pravda," povedala som a zosadla z koňa. „Ale za mňa budú," povedala som a všetci ma nasledovali. „Kone tu necháme. S nimi by sme sa tam nikdy nedostali," povedala som im a kone priviazali o stromy. Keď som sa pozrela na Willa, priečilo sa mu, nechať tu svojho koňa. No radšej nech ho tu nechá a môže sa pre neho vrátiť, akoby o neho mal prísť.

„Je noc, nemali by sme počkať do rána?" spýtal sa ma ten druhý rytier, ktorého mi Will predstavil ako Adara.

„Oni sú aktívni hlavne v noci," povedala som mu a pozrela na nich. „No dávajte pozor, na tomto území nežijú len elfovia."

„A kto ešte?"

„Trolovia, divoké zvieratá a iné príšery," povedala Claire. „Toto územie je domovom hlavne pre tých, ktorých neprijali nikde inde a vyhnali sem. Boli vyhnaní ľudskou rasou, a preto sa k nej podľa toho aj správajú."

„Takže neznášajú ľudí," povedal Adar. „No to bude teda zábava."

„Nebojte sa. Sapphire sa o nich vie postarať," povedala Claire a ja som sa pomaly pohla vpred.

„A ako akože niekoho zabije, keď ho ani nevidí," počula som hovoriť Willa a ja som sa usmiala.

„A kto povedal, že nič nevidí?" zasmiala sa Claire a nakoniec ma dobehla. Pozrela sa na mňa a usmiala sa. Ja som sa však na ňu neusmiala, pretože som okolo nás počula veľa hlasov. Mala som dosť dobrý sluch, pretože som vedela stlmiť veľké zvuky a sústrediť sa len na tie slabé, ktorých bolo okolo nás strašne veľa.

Prešli sme cez čistinku a vošli do lesa. Tam nás obklopil studený vzduch, až mi spôsobil na nohách zimomriavky. Claire sa ku mne prisunula a stále sa so strachom obzerala. Nikdy na tomto území nebola a bála sa už len kvôli tomu, pretože som jej o tom hovorila. A o všetkom čo som zažila.

„Pozor!" skríkla zrazu a ja som v priebehu sekundy vytiahla meč a prebodla vo vzduchu letiaceho pavúka. Pristál medzi mnou a rytiermi, ktorí sa na neho šokovane pozreli. Obrovský pavúk sa ešte chvíľu na zemi zvíjal, no keď prišiel o všetky sily, spojil nohy a zahynul. Potom som z neho vytiahla meč a pozrela na nich.

„Dobre, to bolo úžasné," povedal Adar a ja som sa pozrela na Willa. Nemal na tvári úsmev a ani obdiv, ako jeho priateľ. Na tvári sa dosť mračil a ja som dobre vedela prečo.

„Takýchto prekvapení bude veľa," povedala som a založila meč späť. „Vy sa radšej pripravte, aby vás to až priveľmi neprekvapilo," žmurkla som na nich a pozrela na Claire. Znova sme sa vydali na cestu, tentoraz však opatrnejšie než predtým. Okolo nás som počula zvieratá, ako nás z diaľky pozorujú, no z nejakého dôvodu nás stále nenapadli.

„Ako je to ďaleko?" spýtal sa Will a ja som pomykala plecami.

„Uvidíš, no už niet cesty späť," povedala som a Adar sa prekvapil.

„To ako myslíš?" spýtal sa a ja som sa na neho obrátila. Pozrela som mu do očí, a potom som ukázala prstom na cestu za nami. Obaja sa obrátili a keď zistili čo tým myslím, pochopili.

„Mňa porazí," povedal Will a ja som sa zasmiala. Otočila som sa však na Claire a videla ju nehybne stáť na mieste a pozerala sa pred seba. „Adar, asi by si mal vziať meč do ruky," povedal mu Will a chceli sa pohnúť vpred, no ja som ich rukou zastavila.

„A čo by si mu urobil?" spýtala som sa a on sa na mňa s nadvihnutým obočím otočil.

„Zabil?" spýtal sa a ja som založila ruky na hrudi.

„Dobre, to si pozriem," povedala som a on sa pozrel na viacokú príšeru. Stále sa škerila a drvila vo svojom zovretí Claire, ktorá však nepodľahla panike a len vyčkávala, rovnako ako aj ja. Will si to nakoniec rozmyslel a radšej meč zložil. Usmiala som sa a prešmykla sa popri ňom.

„Musíš vedieť, ktoré tvory môžeš zabiť a ktoré nie," pošepkala som pri ňom a kráčala k tvorovi. Keď som sa k nemu priblížila, zavrčal a nechcel sa vzdať svojej koristi. Pozrela som sa mu do očí a vôbec som sa neusmievala.

Keď som sa však nad tým zamyslela, najradšej by som mu odťala hlavu a usmiala sa na Claire, ktorá by bola potom v bezpečí. Nemám rada, keď ju niekto ohrozuje a ja s tým veľa nemám čo urobiť. V tomto prípade by nám to aj uľahčilo cestu a aj námahu. Vtom som si však uvedomila dôvod našej návštevy údolia a rozmyslela si to.

„Kde to máš," spýtala som sa Claire a ona bez slova ukázala očami na tašku, ktorá ležala vedľa mňa. Zohla som sa k nej a vytiahla zvnútra elfský chlieb, ktorý bol zabalený v liste. Tvor nahlas zakňučal a ja som sa na ňu pozrela. Môj pohľad musel hovoriť za všetko, pretože Claire pustila k zemi a ja som jej hodila chlieb. Poslednýkrát na nás zavrčala, a potom sa vytratila v lesoch. Za jej telom som sa ešte dlho mračila a ani som si nevšimla, že sa pri mňa z oboch strán postavili obaja rytieri.

„Čo to malo byť? Chcelo len jedlo?" spýtal sa Adar a ja som prikývla. „Ale ako si to vedela?!"

„Nebola som tu prvýkrát," povedala som a otočila sa na odchod. „Tvory, ktoré sa tu nachádzajú poznám a aj spôsob ako sa ich zbaviť."

„Čiže pavúka by si za žiadnych okolností takto neuplatila," poznamenal Will a ja som pokrútila hlavou.

„Pavúky sú nanešťastie v skupine tvorov, ktoré v tomto lese buď zabiješ, alebo oni zabijú teba. Ale sú aj také, ktoré sa dajú prekabátiť. Napríklad tento tvor," povedala som a obrátila sa k nim. „Volajú ho hagat. Večne hladný tvor, ktorý nechce nič iné len jedlo," pomykala som plecami a vzala si znova svoje veci a vyšla k lesu. „Aby ste v tomto lese prežili, musíte zvieratá poznať. Ak by som ho zabila, v poslednej chvíli by vydal zvuk, ktorý by privolal jeho priateľov. A s tými by ste si neporadili."

„Ale ty predpokladám áno," povedal Will po ceste a ja som sa popod nos usmiala. Stalo sa to pred tromi rokmi, keď som omylom takého hagata zabila. Ani som sa nenazdala a napadol ma jeho druh. Bolo ich na mňa strašne veľa a utrpela som zranenia. Nakoniec som ich striasla, i keď som ich mohla zabiť. Dobre som však vedela čo by elfovia urobili, keby tu našli mŕtvoly tvorov, ktoré nemusia byť zabité.

Cestu som poznala aj v hlbokej tme. Rytieri a aj Claire boli dávno stratení a cestu naspäť by naisto nenašli. Napadlo ma, že sa im na moment vytratím a pozorovala by som, čo by s takou situáciou robili. Od Claire by som čakala, že sa bude riadiť podľa toho, čo som ju naučila. Viac ma zaujímalo, čo by robili rytieri. Či sú to naozaj len kráľovi služobníci a v jeho mene vedia iba zabíjať a nič iné. V tom som si však uvedomila, že tu nie som pre to, aby som ich skúšala. Na skúšky bude dosť času. Tentoraz je v stávke niečo úplne iné.