Svet drakov: Dračia dcéra

15. kapitola

WILL

Sledoval som len jej chrbát a vedel, že keby sa za ňou čokoľvek pohlo, vedela by to. Nikdy predtým som sa nestretol s osobou, ktorá by tak vedela ovládať svoje okolie. Keď som sa v jednom kuse obracal na cestu, ktorou sme prišli, nebola šanca, že by som sa vrátil späť na kraj lesa. Bol som si však istý, že ona ju pozná naisto.

Vedel som čím som sa jej upísal, keď som chcel, aby ma vzala so sebou. Istotne by ma nevycvičila len tak zadarmo. Určite za to bude niečo chcieť a keďže viem kam ideme a čo chceme urobiť, nerobilo mi problém splatiť jej to. I keď ideme obaja dopredu s rôznych dôvodov, náš cieľ je rovnaký.

„Hej, Will," oslovil ma potichu Adar a ja som sa na neho pozrel. „Čo ťa vlastne bude učiť?!"

„Bojovať," povedal som a stále jej pozeral na chrbát. „Teda dúfam, že ma to naučí."

„Bojuješ dobre, Will, prečo myslíš, že ti to nestačí," spýtal sa a krútil pritom hlavou.

„Videl si čo na bojisku dokáže, že sa to vôbec aj pýtaš," prskol som a on odvrátil pohľad. „Nikto z rytierov na ňu proste nemá. A keď na ňu nemajú rytieri, nemáme šancu poraziť Eldraxa."

„Takže to robíš kvôli nemu?" spýtal sa nahlas. „Aby si ho dokázal poraziť? Je ti jasné, že práve tam aj ideme? Upísal si sa dračej dcére, Will. A ona rozhodne nebude po tebe chcieť, aby si zostal za hradbami na stráži," povedal a vtom sme sa obaja zastavili. Sapphire stála tesne pred nami a jej pohľad ma vydesil.

Netvárila sa totiž nijak. Ani sa neusmievala, ani sa nemračila. Len sa na nás pozerala a vpíjala nás očami. Lenže ja som sa jej do očí takto pozerať nedokázal. Akoby ma videla úplne celého, ešte aj moju dušu. Bol to zvláštny pocit a prosil som, aby prestal.

„Na niekoho, kto ma nepozná, máš veľa rečí," povedala úplne bez záujmu. Adar vedľa mňa úplne stuhol a nevydal zo seba ani slovo. „Bojíš sa ma, Adar?" spýtala sa a ja som videl, že Adar váha. „O dračej dcére si určite počul veľa. Takisto si čakal niekoho úplne iného na mojom mieste?" spýtala sa, no Adar stále mlčal. Takmer sa mi zdalo, že sa to nepýta len jeho, ale aj mňa. „Teraz máte poslednú šancu, obaja," povedala a pozrela sa na mňa. Určite to adresovala nám obom. Lenže teraz som v jej hlase počul hnev. „Máte poslednú šancu sa rozhodnúť. Buď sa otočíte a vrátite späť ku svojmu kráľovi a budete za neho bojovať akoby sa nič nestalo," povedala a vtom sa naozaj zamračila, „alebo pôjdete ďalej so mnou a za odmenu, že Willa vycvičím, urobíte všetko čo vám poviem. Nič viac, nič menej," povedala a ja som preglgol. Aj keď nemala pri sebe zbraň, aj tak som z nej mal strach.

„Odtiaľto už niet cesty späť," ozvala sa aj Claire a postavila sa vedľa nej. Pohľad na obe mi vyrazil dych. „Ak sa rozhodnete ísť, možno prežijete, no možno aj zomriete. Preto si vyberte, či sa vrátite, alebo zostanete. A ak sa bojíte, že sa späť cez les nevrátite, rada vám ukážem cestu až na lúku," povedala a ja som premýšľal, čo ich to obe napadlo. Že by to bola reakcia na rozhovor, ktorý som s Adarom viedol? Nie, isto by ich obe nenaštval taký nevinný rozhovor.

Lenže obe čakali na našu odpoveď.

„Išiel som s tebou, aby si ma naučila bojovať," ozval som sa zrazu a moje srdce začalo biť strašne rýchlo. „Nehodlám sa len tak vzdať," povedal som a ona zdvihla bradu. Chvíľu sa na mňa pozerala, no potom sa pozrela na Adara. Ten si nahlas vzdychol a rozhodil rukami.

„Je mi ako brat. Nemôžem odísť," povedal a Sapphire urobila niečo nečakané.

Usmiala sa.