Svet drakov: Dračia dcéra

21. kapitola

SAPPHIRE

Do tváre mi vrážali kvapky vody, no nechcela som prijať plášť, ktorý mi Claire v jednom kuse ponúkala. Chcela som byť mokrá, chcela som na tvári cítiť vodu. Chcela som byť voľná, presne ako tá voda.

Posledné hodiny sme sa hnali lesmi, čistinkami a dedinami, ale spomalili sme tempo kvôli koňom. Uvedomila som si, že tie vydržia menej než ľudia. Aj keď majú dobrú výdrž.

„Nie je na blízku žiadne mesto alebo dedina," povedal Adar a ja som sa k nemu obrátila.

„Hľadaj ďalej," povedala Claire a naklonila sa k nemu. A keď som si to všimla, musela som sa usmiať. „Nič. Okolo nás nič nie je. Vyzerá to tak akoby sme šli niekam do prázdnoty."

„To je dosť možné," povedala som a pozrela na Willa, ktorý bol vedľa mňa. Pohľad mi opätoval a zamračil sa.

„Za to môže on?" spýtal sa a ja som s povzdychom pomykala plecami.

„Dlho som ho nevidela," povedala som a odvrátila sa. Pohľad do jeho očí som dlhšie nezvládala. „Ale viem, že neďaleko miesta kde sa nachádza, tam by nejaká dedina byť mala. Lenže tie ostatné už asi neexistujú. Hranice sú tu blízko k tým Eldraxovým. Zaiste ich vyhladil," vzdychla som si.

„Mali by sme si dať prestávku," povedala Claire a ja som mimovoľne prikývla. „Už sa aj tak stmieva a v noci nie je dobré ísť," pozrela som sa na ňu a zastavila.

„Niečo na tom bude," povedala som a všetci zliezli z koňov na zem. Zaliezli sme pod husté stromy, na miesto kde najmenej pršalo a zložili si veci. Adar sa podujal, že založí oheň, no veľkú nádej som tomu nedávala. Po chvíli už všetci sedeli a ako tak oddychovali. Ja som však pozrela na Willa a čakala, kedy sa na mňa pozrie tiež.

Netrvalo dlho a pozrel mi do očí. „Vy dvaja strážte tábor, my dvaja ideme trénovať," povedala som a pozrela na Claire, zatiaľ čo si Will bral zbrane. Prikývla a Will sa ku mne postavil. Ja som išla bez zbraní a spolu sme sa im vytratili z dosahu.

Po lese sme šli v tichosti. Ani sme sa na seba nepozerali, ani sme sa nesnažili komunikovať. Len som ho viedla, ktovie kam, na miesto odľahlé od tých dvoch. Zastavila som sa medzi stromami a obzrela sa za seba. Oheň a ani tých dvoch som nevidela, čo bolo dobré znamenie. Nechcela som, aby nás pri tréningu videli, pretože to čo ho naučím, budem učiť len jeho a nikoho iného.

Pozrela som sa na Willa a ten sa sústredil na mňa. A keď som ho videla takto zblízka, zatúžila som ho bozkávať. Netušila som, čo sa v jeho hlave odohráva, no niečo mi hovorilo, že myslí presne na to isté.

„Vidíš ten strom?" ukázala som na hrubý strom vedľa neho a on sa naň pozrel. „Do rána ho presekneš," povedala som a on sa na mňa šokovane pozrel.

„Čože mám urobiť?" spýtal sa zdesene a ja som si vzala jeho meč, ktorý mal na opasku. Nebránil mi a ja som potlačila nutkanie sa ho dotknúť.

„Do rána bude dole," zopakovala som s úsmevom a on sa naň znova pozrel. „Budeš doň rezať týmto mečom tak dlho, dokým ho nepresekneš."

„Na to by sa hodila skôr sekera a nie meč," zasmial sa a ja som sa na neho pozrela. „Prepáč, ale vážne si nemyslím, že bude možné, aby som mečom presekol strom!" povedal a ja som sa pozrela na vedľajší strom. Pozrela som sa naň a zrazu sekla.

Obaja sme začuli pukajúce drevo a po pár sekundách sa strom začal nakláňať. Nakláňal sa tak veľmi, že začal klesať a s rachotom dopadol na zem. S nadvihnutým obočím som sa pozrela na Willa a ten sa s otvorenými ústami pozeral na strom. Zdvihol ku mne pohľad a ja som mu podávala meč. „Teraz ty," vyzvala som ho, no on začal krútiť hlavou.