Svet drakov: Dračia dcéra

33. kapitola

SAPPHIRE

Keď sa obe vojská stretli v súboji, takmer som vyskočila z kože. Nemohla som uveriť tomu, že som ho tam nechala, aby hneď v prvej línii obetoval svoj život. No najviac som nemohla uveriť tomu, že mi o tomto svojom tajnom pláne nepovedal. Keď som sa na neho pozrela, vyzeral, že to chcel urobiť od úplného začiatku. A ja hlúpa som si to nevšimla.

Preseknutie stromu, zistil som, o čo ti šlo a zvládol som to povedal a jeho slová mi stále zneli v hlave. Ak naozaj vedel o čo mi išlo a zvládol to, nemala by som sa o neho báť. No všetko zistím, až keď ho po bitke znova uvidím.

Oblaky vysoko nad ich hlavami, v ktorých som bola so Sheou, boli plné dymu a pálivého prachu. Nedalo sa to porovnávať s čistým vzduchom, aký bol v Údolí elfov. Z tohto vzduchu mi bolo zle, no bola to jediná možnosť, ako sa vyhnúť všetkým nepriateľom tam dole.

Našťastie si nás nevšimli, keď sme vzlietli nad tmavé oblaky. Keby nás boli videli, už by na nás zaútočili a mala by som potom veľké problémy dostať sa do hradu. Dúfala som len, že v ňom nebude tak veľa bojovníkov, ako tam dole.

Zvrchu som bola schopná vidieť toľkých bojovníkov, až sa mi z toho krútila hlava. Bolo ich takmer o polovicu viac než nás a bála som sa, že počet môže v tejto bitke zvíťaziť. Dúfala som však, že sa to nestane. Aj keď, všetko sa môže stať.

„Dostaň ma úplne na koniec, odtiaľ si už poradím," zakričala som Shei a ona zavrčala na súhlas. Cítila som, že nie je touto situáciou veľmi nadšená, no nemala som na výber. V mojej krajine zomreli ľudia, ktorí vo mňa verili. Verili, že ich ochránim ako aj ich domovy. A pri tejto úlohe som zlyhala a je na mne, aby som ju napravila. Nech už by som pri tom riskovala aj vlastný život.

Dávaj si pozor povedala Shea a ja som sa usmiala. Hlavu som si položila na jej krk a stisla ju. Pri tom zhone som si neuvedomila ako rýchlo o nich všetkých môžem prísť. Toľko som toho s nimi chcela prebrať, toľko s nimi zažiť a možno k tomu nebudem mať príležitosť. Desil ma fakt, že táto bitka bude moja posledná a ja niektoré osoby alebo aj draky už viac neuvidím.

Letela som tmavým vzduchom a niekoľko metrov nad hradbami zoskočila. Padala som na zem a už zvrchu dokázala vidieť nepriateľov. Teda najmä čarodejnice, na ktoré som hneď skočila a na zem dopadla s ich čiernym prachom. Zdvihla som prudko hlavu a oprela sa chrbtom o múr, aby som tak zistila, či ma náhodou niekto nevidel. Lenže všetci okolo mňa mali plno práce s nepriateľmi, ktorí ich celkom dobre napádali. No keď som sa pozrela na nepriateľa a akí vlastne sú, dúfala som, že všetko vybavím skôr, aby nebolo veľa strát.

Už prikrčená som kráčala popri múroch a keď som náhodou stretla niekoho, kto na mňa zaútočil, neobťažovala som sa ani vytasiť meč a už bol na zemi mŕtvi. Mala som svoj cieľ a chcela som ho splniť. Lenže problém bol, že som hrad vôbec nepoznala. Nikdy predtým som ho nenavštívila, a preto je dosť možné, že sa pri prvej príležitosti stratím. Dúfala som, že sa to nestane.

Pripadala som si ako vtedy v močiaroch s Willom, kedy som nepoznala prostredie a doplatila na to tým, že nás napadli čarodejnice a trolovia. Zvládla som ich, ale moment prekvapenia bol naozaj prekvapením a skoro sme na to nezvládli.

Potlačila som do drevených dverí na veži a vošla dnu. Chodby boli osvetlené zapálenými fakľami a videla som tak na schodisko, ktoré viedlo z hradieb nižšie. Kráčala som popri stene s už vytaseným mečom a čakala na nepriateľa. Pri prvej zákrute som nakukla do chodby a videla dvoch temných rytierov stáť pri dverách. Usmiala som sa, pretože sa medzi sebou vôbec nerozprávali a aj keď sme počuli zvonku výbuchy a krik, nimi to ani nehlo.