Svet drakov: Dračia dcéra

2. kapitola

SAPPHIRE

Sedela som opretá o kmeň stromu a v ruke držala jablko. Už mi z neho skoro nič nezostalo, no aj tak som ho mala stále v ruke a neodhodila ho. Vtom som začula krik a pozrela som sa dole. Pod sebou som mala asi dvadsať metrov, no ani tak som sa nepohla a stále pozerala na východ slnka, ktorý sa predo mnou javil.

„Obdivujem ťa," zamrmlala pri mne Claire a objala veľký kmeň tesne podo mnou.

„Nikto ti nekáže, aby si sem za mnou liezla," usmiala som sa a vzápätí sa hneď pozrela na ňu. „Čo ťa k tomu viedlo?"

„Boje sa približujú k našim hraniciam," povedala a stále mala v očiach strach. Vzdychla som si a stiahla nohy. Posadila som sa na konári smerom k nej a chytila sa ho oboma rukami.

„Ale neprekročili ich," povedala som a ona pokrútila hlavou. „Tak sa potom nemáme prečo strachovať."

„Ale ak ich prekročia, budeme mať problémy," povedala a ja som sa zasmiala.

„Nie, to oni budú mať problémy. Vedia to, a preto ich neprekročia."

„Aj tak. Mala by si byť opatrná," povedala a ja som sa zahľadela na slnko. „Spomínala som ti, že pôjdem do mesta?" spýtala sa a ja som pokrútila hlavou.

„A načo? Nič nepotrebujeme."

„Nie, ale boje neustávajú a my musíme vedieť o všetkom," povedala a ja som sa zasmiala.

„Ale my o všetkom aj vieme, Claire," povedala som a zoskočila k nej. Skríkla a objala kmeň pevnejšie lebo konár, na ktorý som skočila, sa veľmi zatriasol. Pozrela sa zdesene na mňa a ja som sa usmiala.

„Môžeš sa, prosím ťa, aspoň niečoho chytiť?" požiadala ma a ja som sa na ňu usmiala.

„Nie, Claire," žmurkla som na ňu a zahľadela sa do diaľky. Zrazu som však niečo uvidela a zamračila som sa. „Poďme dole," povedala som a ona rýchlo prikývla.

Rýchlo som zliezla z vysokého stromu dole a vyšla po čistinke ďalej. Dlhý čierny kabát mi v chladnom vzduchu len tak vial a zanechal na nohách zimomriavky. Okolo mňa boli len stromy a ja som ich už všetky dobre poznala. Po chvíli sa ku mne pridala aj Claire, i keď mala smrť v očiach. Kráčala za mnou a pri tom si držala dlhé šaty, v ktorých sa nikdy nenaučila poriadne chodiť. V duchu som sa tomu smiala, no navonok som mala starosť na tvári.

„Kde je Kai?" spýtala som sa počas chôdze a ona sa obzrela.

„Bol niekde tu," povedala a ja som sa zastavila a pozrela jej do očí.

„Kde tu?!" spýtala som sa a vtom začula šuchot. Claire skríkla a ja som sa rukou zahnala. Padajúce telo, ktoré mierilo na mňa, som rukou zachytila a vzápätí zvalila na chrbát. Usmiala som sa na Kaia a ten sa zronene pozrel na mňa. „Kedy to už konečne prestaneš skúšať?" spýtala som sa a on sa zasmial.

„Dokým konečne neprídem na tvoj slepý bod," usmial sa a ja som sa nad neho naklonila.

„Ale ten nikdy nenájdeš," žmurkla som na neho a prekročila ho. S úsmevom na tvári som kráčala ďalej, zatiaľ čo ho Claire zdvihla zo zeme a celú cestu mu niečo hovorila.

Obzerala som sa po okolí a všetko kontrolovala. Aj keď som hľadala chybu, nemohla som ju nikde nájsť. Niečo vo vnútri mi však hovorilo, že niečo nie je ani zďaleka v poriadku. A myslím, že to bude to príšerné ticho, ktoré okolo panuje. Okolo mňa totiž nikdy nie je ticho.

„Aby si vedel, poviem to otcovi. Už ma nebaví, keď sa stále chováš na bojovníka," hovorila Claire svojmu bratovi, ktorý mal založené ruky na hrudi a mračil sa na ňu.