Svet drakov: Dračia dcéra

25. kapitola

WILL

Keď loď prichádzala k prístavu, bolo jedenásť hodín. Cez noc bolo more veľmi búrlivé a miestami som sa dokonca bál, že sa loď prevráti. Nakoniec to dopadlo dobre a ja som bol rád, že vidím pevninu. Nikdy predtým som si neuvedomil, že tak rád uvidím zem.

Sapphire bola celú noc hore a sedela na najvyššom sťažni. Obdivoval som jej záľubu vo výškach, no ani za ten svet som tam za ňou liezť nechcel. Ešte som si svoj život vážil a ak by som bol tam hore a loď by sa zakolísala, asi by som dostal infarkt. A uvedomil som si aj to, že mala dôvod byť tam hore a nie s nami dole. Blížil sa príchod na ostrov a ona bola nervózna. Vlastne my všetci sme boli.

Nech sa chcela spýtať čokoľvek, blížilo sa to.

„Ďakujeme, že ste nás vzali," usmiala sa Claire na kapitána lode, keď sme všetci stáli na brehu a pomaly išli každý svojou cestou.

„To bolo to najmenej čo som pre vás mohlo urobiť po tom, ako ste nám pomohli," usmial sa a nám podal ruky. „Ak by ste potrebovali zaviezť späť, len povedzte," povedal a my sme sa pohli preč.

Keď Sapphire povedala, že ideme na najvyšší vrch ostrova, ľutoval som, že so mnou nie je Vega, ktorá by ma na to miesto zaviezla. Potom som si to však rozmyslel, keď sme kráčali po dosť strmom okolí.

„Nič nás cestou nenapadne?" spýtal sa Adar a ja som sa zasmial. „No čo je. V Údolí elfov nás napadli nejaké tie potvory. Čakám to aj tu."

„Nie, tu nič také nie je," povedala mu Claire a žiarivo sa na neho usmiala. „Jedine tak čarodej," povedala a ja som sa zasmial.

„Máte aj vy nejaké otázky, ktoré by ste mu chceli položiť?" spýtal som sa a Adar sa na mňa zamračil.

„No, niektoré by sa našli, no neviem či na ne aj chcem odpoveď," povedal a Claire sa na neho pozrela. Jej pohľady hovorili za všetko a musel som sa na tom usmievať.

Pozrel som sa pred seba a uvedomil si, že s nami Sapphire celú cestu neprehovorila. Nieže by som čakal iné správanie ako doteraz, no myslel som si, že bude trošku otvorenejšia. Mýlil som sa a bol som nútený jej pozerať na chrbát ako aj doteraz.

Keď som ju ráno uvidel a prezrel si jej rany, prekvapilo ma, že mala pravdu. Jej rany po boji s netvormi, už vôbec neboli také hrozné ako predtým. Povedala, že to zmizne za dva dni. Neveril som jej, no mal by som s tou dôverou niečo urobiť. Ani vo sne by ma totiž nenapadlo, že tá masť naozaj pomôže a vylieči také hlboké rany. No nemohol som sa na nič pýtať. Dračia dcéra bola plná záhad.

Prechádzali sme po prostredí, ktoré mi pripomínalo to u nás doma. Zelené stromy, kvety na lúkach a na konci veľké hory. Mal som pocit, že Ostrov Lebiek bude niečo extra, niečo, čo nás všetkých veľmi prekvapí. Prekvapilo ma len to, že bolo všetko normálne. Možno sa zmenil len počet obyvateľov. Jediní ľudia, ktorých sme stretli, boli tí v prístave. Neprechádzali sme cez žiadne dediny a ani sme nestretli žiadnych tulákov. Toto miesto slúžilo asi len na doplnenie zásob alebo ako prechodné miesto. Ešte viac ma preto zaujímalo, čo je ten čarodej zač.

Keď som už v diaľke počul ako Claire škvŕka v bruchu, musel som sa tomu zasmiať a navrhol som prestávku. Pravdou bolo, že aj ja som bol hladný a čakal som na niekoho, kto by sa pridal. Adar najprv namietal, no potom sa aj on pridal a dokonca som mu videl v ústach aj väčšiu časť slín.

„Najedz sa a príď za mnou do lesa," povedala Sapphire a postavila sa. S plnou pusou som sa za ňou obrátil a snažil sa ju slovami zastaviť.

„A prečo?!" spýtal som sa a rozmýšľal, či mi aj rozumela. Ona však nereagovala a ja som si vzdychol. „Neznášam, keď je taká záhadná."