Svet drakov: Dračia dcéra

37. kapitola

SAPPHIRE

Aj keď som bola zadychčaná. Aj keď som si necítila ruky a nohy. A aj keď som mala zahmlené pred očami, aj tak som s ňou stále naplno bojovala.

Už to bolo strašne dávno, čo som naposledy takto s niekým bojovala. Zvyčajne som už dávno hotová a oddychovala na nejakom krásnom mieste bez násilia. Lenže tentoraz to bolo iné. Stále som len útočila a útočila, no žiadne výsledky neprichádzali.

Zatiaľ čo ona ma zasiahla niekoľkokrát, aj keď len malé rezy, ja som ju nezasiahla ani len raz. Jej oblečenie bolo špinavé od zeme, po ktorej sme bojovali, no nevidela som žiadnu jej vlastnú krv. Nebola nikde na jej tele, pretože sa mi nepodarilo ju zasiahnuť ani jeden raz. Sekala som a sekala, no nedokázala som ju zasiahnuť. Stále sa mi uhýbala a vzápätí hneď útočila.

Najprv som si myslela, že ja spomaľujem a práve preto sa jej podarí ma zasiahnuť. Potom si však spomeniem na fakt, že s ňou bojujem so všetkými silami a ani tak nemám výhodu. Musela som si uznať fakt, že bola proste lepšia než som bola ja. Nepáčilo sa mi to a priečilo sa mi to ako ešte nič predtým, no bolo lepšie si to uznať, ako sa trápiť s myšlienkami, že ja som tá neschopná.

Nevedela som, čo robia ostatní a ani kde všetci sú, no keď som začula dva hlasité a hlavne rozdielne rohy, vedela som, že je to znak na ústup. Okolo mňa sa zberali rytieri a elfovia stále ďalej od hradu a ja som bola rada, že sa im konečne otvorili oči. Nevedela som síce ako dlho môj vlastný boj potrvá a či vôbec skončí, chcela som ju čo najdlhšie zdržať, aby tak mali ostatní čas na ústup.

„Konečne zavelil k ústupu. Tí dvaja králi sú naozaj dosť hlúpi. Keby ťa poslúchli hneď, nebolo by viac obetí," zasmiala sa a zostala na moment stáť. Lenže ja som ju za to preklínala. Doteraz sme mali jednotné tempo boja. Útočili sme na seba a keď sme zrazu zastali, všetky moje svaly ochabli a ja som skamenela na mieste. V inom prípade by sa niečo také nestalo, no pri nej, čo som zo seba vydávala všetko, to bolo iné.

„Áno, evidentne pochopili, v akej sme situácii," povedala som zadychčane, no ona so smiechom pokrútila hlavou.

„To nie je pravda. Ten tvoj priateľ Will ich presvedčil, keď zaútočil na Thyliona. Možno keby si to urobila tiež, už by ste boli dávno preč," zasmiala sa, no ja som na ňu vytreštila oči.

Ona dokázala pri boji so mnou pozorne sledovať aj okolie?

„No, ale boj je už takmer pri konci. Je ti jasné, že aj keď sa im podarí utiecť, ty tú možnosť nedostaneš?" povedala a ja som sa zasmiala.

„Áno, som si toho vedomá," povedala som a musela tú pravdu uznať. Aj keď sa ostatným podarí utiecť, ja to tak ľahké mať nebudem. Ak tu, medzi toľkými nepriateľmi zostanem úplne sama a okrem toho na doraz vyčerpaná, nemala by som najmenšiu šancu. Preto som sa v duchu usmievala, že aj keď všetci na bojisku odídu, predsa len sú tí, ktorí zostanú.

„Ale musím uznať, že si bojovala naozaj statočne. Nečakala som od teba veľké veci, no prekvapila si ma. Niekoľkokrát si ma zahnala do kúta. Máš môj obdiv," povedala až s priveľmi vážnou tvárou. Zasmiala som sa a prskla.

„Čo má byť toto?! Nebodaj slová na rozlúčku?" zasmiala som sa a ona prikývla.

„Niečo také. Predsa len," mykla plecom, „už sa nikdy v boji nestretneme, tak som ti chcela preukázať úctu. Nech si už prehrala so mnou alebo s kýmkoľvek iným, bojovala si ako sa patrí. Nehovoria ti dračia dcéra pre nič za nič," povedala a ja som sa zamračila.

„Nepamätám si, že by som prehrala," povedala som a ona sa na mňa skepticky pozrela.

„Sapphire, ledva sa držíš na nohách. Svaly ti úplne ochabli a meč držíš len zo zvyku," vzdychla si a zdvihla ruky. „Sama musíš vedieť, že si dávno prekročila všetky svoje limity a nemáš žiadnu šancu na protiútok. Všetko to začalo tým, že si sa zastavila a stopla tak svoje tempo. Toľká škoda," povedala a ja som sa popod nos zasmiala. Dobre vedela čo robí, keď prestala útočiť. A ja som to od samého začiatku vedela tiež. No z nejakého dôvodu som ďalej útočiť nechcela.