Svet drakov: Dračia dcéra

20. kapitola

WILL

Kráčali sme v tichosti po chodbe smerom k našim komnatám a ja som mal otázky na jazyku, až ma z nich svrbel. Stále som sa na ňu pozeral a odvracal pohľad, pretože som nevedel či sa to môžem spýtať alebo nie.

„Tak fajn," povedala zrazu s povzdychom a zastavila sa. Usmial som sa a zostal pred ňou stáť. „Už sa to spýtaj, lebo ti praskne hlava."

„Dobre, no..." začal som a prešľapoval na mieste. „Chcel som len vedieť, kam odtiaľto pôjdeme. Nevedeli sme ani, že ideme sem po armádu a teraz ideme niekam inam pre čo presne?!"

„Pre odpovede," odpovedala jednoducho a mňa tým prekvapila.

„Odpovede, no na aké otázky," zaujímal som sa a ona sa usmiala.

„Na otázky, na ktoré sama nepoznám odpoveď. Neviem všetko, Will. Aj ja sa niekedy musím pýtať a na takéto otázky mám toho správneho človeka. A momentálne mám veľa otázok, na ktoré nepoznám odpoveď a práve preto za ním musíme ísť skôr, než pôjdeme do Údolia čierneho jastraba," povedala a ja som prikývol.

„Dobre," vzdychol som si a odvrátil pohľad. „Dúfam, že to nebude niekto nebezpečný."

„To bude," povedala hneď a ja som sa na ňu pozrel. „Veľmi nebezpečný človek a práve preto je v ústraní, tak to k nemu bude trvať pár dní. Ale neboj sa, zvládneme to," usmiala sa a znova sa pohla po chodbe.

„A kto to vlastne je?" spýtal som sa počas cesty.

„Je to veľmi mocný čarodejník. Lenže svoju moc nevyužíva pre zlo, ale pre dobro. Má rád ľudí a aj všetky iné tvory. Svoju veľkú moc však ovládať nevie, a preto sa radšej utiahol niekam pomimo, aby nikomu neublížil," povedala a ja som nadvihol obočie.

„Takže nás nezabije, keď tam prídeme," spýtal som sa a ona sa zasmiala.

„Máš strach?"

„Mágiu veľmi neobľubujem a chcel by som sa jej oblúkom vyhnúť," povedal som a ona sa rozosmiala viac.

„Neboj sa. Trvá to k nemu pár dní. Cestou ťa naučím, ako mágii odolávať," povedala a zastavili sme sa pri dverách. „Vlastne dovtedy ťa naučím všetko čo viem," žmurkla na mňa a otvorila dvere. Prekvapene som ju nasledoval, pretože som si nevedel predstaviť, že by ma to naozaj dokázala naučiť za pár dní.

Snažil som sa do rána vyspať, aby som sa na dlhú cestu poriadne pripravil. Vedel som, že ideme na nejaké ďaleké miesto a na vlastne dosť nebezpečné, tak som chcel byť na všetko pripravený.

Keď som však v noci otvoril oči a pozrel do miestnosti, Sapphire znova nikde nebola. Posadil som sa a pozrel na jej posteľ, no tam spala len Claire a druhá polovica nevyzerala na to, že by tam vôbec cez noc niekto spal. Preto som sa postavil z postele a bez košele alebo trička, som ju išiel hľadať. Chcel som vedieť hlavne zo zaujímavosti, kde sa toľko môže túlať a prečo. Nespala už dva dni a mne to prišlo dosť zvláštne. Ani ten najlepší bojovník nedokáže naplno bojovať, keď nie je vyspatý. Ona však ukázala, že sa to evidentne dá.

Kráčal som po chodbe a na nahej koži cítil chlad. Akoby boli noci oveľa chladnejšie než dni. Nevedel som ani kam idem, preto som si to namieril k balkónu, pretože to miesto som si ako jediné pamätal. Keď som sa tam blížil, srdce mi začínalo silno biť, pretože som chcel, aby tam bola. Aby tam sedela a ja som tam mohol byť s ňou. A keď som vošiel na balkón, moje prosby boli vypočuté.

„Noci sú tu zo všetkých najkrajšie," povedala a ďalej sledovala mesiac, ktorý bol vidieť na tak jasnej oblohe. Sedela na zábradlí chrbtom ku mne, v rovnako krátkych šatách aké mala nedávno. Až na to, že tieto boli čisto biele. Vlasy mala rozpustené a vietor jej ich rozvieval na všetky strany. „Dá sa pri nich dobre premýšľať."