Svet drakov: Dračia dcéra

10. kapitola

WILL

Zostal som nehybne stáť a sledoval som rytiera, ktorý mal na tvári prekvapený výraz. Pozrel som sa na Adara a ten od šoku až preglgol.

„Posol? A čo chce?!" spýtal sa Walter ako prvý.

„Vraj si prišiel po človeka, ktorého ste uniesli z jej kraja," povedal a ja som pozrel na kráľa.

„Prišiel si pre to dievča," povedal si sám pre seba. „Zaveďte ma k nemu," povedal a už vyrazil sálou vpred. Ja som zostal stáť. Lenže nie dlho. Chcel som vedieť o čo ide, a preto som ich všetkých rýchlo dobehol.

Doslova ma šokovalo, že dračia dcéra poslala posla do tak obrovského hradu a len jedného. Zaujímalo ma však, ako sa ten posol dostal cez všetkých strážcov na hradbách a ako prešiel cez toľkých ľudí na nádvorí, kde sú všetci rytieri. Musel mať odvahu a ostatní ho nechali, lebo boli šokovaní. Ja som bol rovnako.

Vyšli sme z hradu a vonku videl som skoro všetkých šľachticov. Všetkých zaujal posol, ktorého poslala samotná dračia dcéra. Ja som bol na neho zvedavý, no ešte viac na to, čo od nás všetkých chce.

Kráľ zišiel po schodoch až na nádvorie a my sme šli za ním. Všetci rytieri na nádvorí sa zhromaždili okolo jednej konkrétnej osoby, ktorá stála na nádvorí a sledovala nás, ako kráčame k nej.

Nevidel som jej však do tváre. Mal na sebe dlhý čierny kabát, ktorý zahaľoval celé telo, že som nevidel ani jeho oblečenie. Na hlave mal takú dlhú kapucňu, že som dokázal vidieť len bradu a ústa, nič viac.

Zastavili sme pred poslom asi na desať metrov a vo vetre zavládlo ticho. Postava sa na nás pozerala, no neprehovorila. Rovnako ani my nie.

„Kto si a čo chceš?!" ozval sa veliteľ Walter hrozivo a postava k nemu potočila hlavou.

„Dračia dcéra chce to čo jej patrí," povedala a ja som stisol pery. Ukázalo sa, že tá postava je dievča. Dievča, ktorej vek som naozaj nedokázal podľa hlasu posúdiť. Nevidel som nič, len čierny kabát. Chcel som však vedieť, kto je za tou maskou posla.

„Myslí to dievča," povedal kráľ a Walter sa na neho pozrel. „Priveďte ju!" prikázal a rytieri sa hneď pobrali preč do väznice. Ja som však zrak od nej nespustil. „Prečo si pre ňu dračia dcéra neprišla osobne?!" spýtal sa kráľ a ona sa na neho pozrela. „Je to jej pravá ruka, nie je tak? Mala by sa o ňu bližšie starať."

„Pozor na slová, kráľ Thylion. Uniesli ste človeka z našej krajiny. Môžete byť radi, že to vybavila takto a nie iným, krutejším spôsobom, pri ktorom by ste stratili svojich ľudí," povedala nahnevane a ja som pozrel na kráľa.

„Uznávam, moji rytieri to neodhadli správne, no mali len dobré úmysly."

„Aké úmysly sú dobré, keď niekoho beriete z vlastnej krajiny, proti jeho vôli!" skríkla a ja som sa zamračil. „Žiadne, pretože za takýmito úmyslami nie je dobro."

„No možno keď si tu ako jej posol mohli by sme sa dohodnúť," povedal zrazu a ja som nadvihol obočie.

„Kráľ Thylion sa chce dohodnúť krátko po tom, čo jeho ľudia uniesli jej človeka? To si teda nemyslím."

„Pochop, že to nebolo v pláne," povedal a pristúpil k nej bližšie, no to aj ja. „Potrebujem jej pomoc tak veľmi, ako sa len potrebovať dá. Bez nej nikdy túto vojnu nevyhráme a prídeme o celé kráľovstvo."

„Nemali ste preto vojnu začínať," povedala a mne padla sánka. „Je to vaša vojna, váš problém a váš brat. Prečo by sa mala do tohto problému zapliesť, keď s ním nemá nič spoločné?! Nič vám nedlhuje, nemá dôvod za vás bojovať."