Percy a Annabeth- nekonečný príbeh

Staršia sestra Annabeth

"Len ich skáza? Skáza ľudí?", pridala sa k rozhovoru Sybille.
"Áno. Nikoho iného sa to totiž netýka, no svet by mohol aj tak zahynúť. Bohovia sú od ľudí závislí a ak ľudia umrú, bohovia a aj my, tiež", vysvetlila starým hlasom bosorka a vrátila ruku Opal.
"Čo mám teda robiť?"
"Ja ti poviem čo", objavili sa na vrchole schodiska Sia, Marge a Prue.
Sia sa na Opal povzbudzujúco usmiala a Prue len hodila letmý pohľad cez hrubo namaľované oči a výrazný makeup a pomaly aj s ostatnými zostúpila na lodičkách zo schodov.
"Opal. Chcela by som ti len povedať, že je mi veľmi ľúto ako som ti zo začiatku neverila", začala sa jej líškať Prue, no zároveň Opal cítila, že to myslí od srdca. Prue bola totiž taký človek, čo sa neustále sťažoval a nebolo jej skoro nikdy nič dostatočne dobré. Počuť slová chvály alebo ospravedlnenia preto bolo veľmi vzácne.
Stará Marge a Sia len prikyvovali a súhlasili.
"Mysleli sme si, že nebudeš dosť dobrá, opatrná, skúsená alebo aktívna", povedala Marge.
"A čo ste si mysleli? Že nebudem pomáhať priateľom, že nebudem uzatvárať spojenectvá, že tu budem len sedieť a dávať rozkazy? Nevideli ste snáď aký dobrý vzťah som mala s matkou? Ona by nedovolila, aby som nič nerobila! Pošpinilo by to jej česť a pamiatku. Deti sú predsa odrazom svojich rodičov!", povedala Opal, až sa ženy prepadávali od hanby.
Opal sa totiž nebála vynadať ani starenám.
"Tak teda, môžeme začať?", napokom sa spýtala a chystala sa sadnúť si na svoje miesto za stôl v Miestnosti Rady vodňanov.

...
"Annabeth! Annabeth mám strach", zapípal hlások z konca Aténinej ublikácie.
"Oh, Neesan. Čo je?", spýtala sa Annabeth do jediného kúta v izbe, v ktorom bol jej brat obkolesený tieňom. Slnko už bolo totiž nízko a skoro všetci sa pripravovali na večeru.
Aj napriek zložitým udalostiam, sa život v tábore nezmenil. Decká boli len o trochu viac vystrašené, no mimoto aj tak chodili člnkovať do jazera, liezť na lávovú stenu, cvičiť boj s mečom či inou zbraňou, alebo lietať na pegasoch.

Annabeth sa mrkla von oknom z ich ublikácie a uvidela ako k nej ide Percy. Bola rada, že sú stále spolu a že jej nevyčítal nič z toho čo urobila. Napokon ani táborníci nič nehovorili. Mala by byť preto šťastná, no akosi vedela, že Šiva sa sem aj tak dostane. Vedela, že pokiaľ nič neurobia, ľudia budú trpieť.
Teraz ale nebol ešte čas na takéto myšlienky. V tmavom rohu miestnosti na ňu čakal jej malý už deväťročný braček.
"Čo je Neesan? Bojíš sa?", sadla so k nemu a snažila sa odhrnúť jeho ruky od pokrčených kolien a uslzených očí.
Fňukol a potiahol nosom: "Nie. Nebojím sa Šivu a ani smrti ak na to myslíš."
"Tak potom?", nechápala Annabeth, "Myslela som, že každý sa vždy bojí len hrozby, ktorá naňho cerí zuby."
Vycerila naňho zuby a Neesan sa jemne usmial.
"Nie", zašepkal a zahľadel sa do diaľky, "Len som začal premýšľať."
Pre deti Atény je to celkom nebezpečné, pomyslela si Annabeth a začala Neesana počúvať.
"Bojím sa života. Vždycky keď chcem niečo urobiť alebo sa o niečo pokúsim, všetko sa na mňa zosype. Mám pocit, že mi bohovia poslali víziu. Videl som svoj šťastný život, no potom sa celý premenil v prach a moju smrť. Budem snáď stále žiť šťastne a potom hrozne umriem? Myslím, že to neni dobré."
"Hmm", Annabeth tiež zapremýšľala a pozrela sa mu do oči: "Kamarátka mi raz povedala, že sme dostali neskutočný dar moci od bohov chrániť v ich mene smrteľníkov a to, že jedného dňa zomrieme je veľmi pochopiteľné. No, zober to tak, že medzitým zažiješ nespočetné veci o ktorých iný ľudia môžu len snívať. Niektorí by možno dali všetko, čo majú, len aby by mohli byť aspoň jeden deň tebou.
A to, že sa bojíš života je pochopiteľné, no absolútne zbytočne. Život proste plynie. Udeje sa a zanikne.
Nemôžeš proti tomu nič urobiť. Proste len plávaj s prúdom rieky a buď rád, že žiješ. Hlavne nenechaj strach, aby ťa ovládol. Strach si totiž dokáže opantať veľmi silno tvoju myseľ."
"Vážne?", vypúlil na ňu malé uplakané oči.
"Vážne", povedala naoko prísne, "Nepoddávaj sa strachu! Viem, že Aténine deti sú v sile najslabšie, no my máme najsilnejšiu a najodolnejšiu myseľ. Dokáž mi, že ti ju neochromí žiadny z pocitov, ktoré pripravili o život už nejedného hrdinu."
"Ktoré sú to, okrem strachu?"
"Noo, ešte, chamtivosť, pýcha, lenivosť, hnev a hlavne hlúposť."
"Neboj sa sestrička", usmial sa napokon Neesan, "Ja tieto pocity rozoznám. Vďaka mozgu", dotkol sa Annabethinej hlavy, "A vďaka intuícii a svedomiu", dotkol sa Annabethinej hrudi, kde by mala mať srdce.
"Dobre", chytila chlapcove ruky do svojich a zdvihla ho zo zeme na nohy.
"Tak sa teraz poďme najesť."
"Mhm", pritakal jej Neesan s rovnako šedými očami ako jeho sestra.

"Percy", usmiala sa na večeri naňho a pridala sa k jeho stolu. Neesan si sadol k nej.
"Kto sa ti to ťahá za pätami? Mal by som žiarliť?", usmial sa Percy jeho žiarivým úsmevom a Annabeth len povedala: "Neesan mal len nejakú nočnú moru."
"To si sa stala pre celý Tábor taká významná, keď len pár tvojich slov dokáže zbavovať ľudí nespavosti?", znova sa spýtal Percy a usrkol z modrej coly.
"Nemyslím si...", začala Annabeth, no Cheiron si vyžiadal pozornosť na pár oznamov.
Všetci táborníci sa utíšili a hľadeli na kentaura.
"Po dlhom zvažovaní a istých námietkach z rôznych strán tábora sme predsalen rozhodli, že sa do nedávneho incidentu s Apokalypsou spôsobenou bohom Šivom nebudeme miešať, až pokým to viac neohrozí náš Tábor", povedal a z pár koncov tábora sa ozývali napäté šumy.
"Ak chcete ochrániť vaše rodiny, čo žijú v ohrozených mestách, môžeme im poskytnúť azyl, no inak sa nás to netýka. Túto situáciu si musia vyriešiť kompetentý. Tak to bolo dohodonuté", dohovoril a pozrel na Annabeth.
Annabeth to samozrejme nedalo a musela sa tiež postaviť a povedať niečo pred ostatnými: "Možno som to už spomínala, no poviem to ešte raz a verejne! S kráľovnou vodňanou a istou hinduistickou bohyňou Sarasváti sme sa dohodli, že túto situáciu zvládnu a ja im verím!"

Takže tábor postupne prenecháva iniciatívu vodňanom... No veď tak im treba. Percy a Annabeth hádam nemajú riešiť úplne každý problém a zánik sveta :D