Lose Control

2.Časť

,,Prečo si mi to nepovedal?!" dramaticky rozhodila rukami a na tvári mala naštvaný, možno až ublížený výraz.

„J-Ja ti to vysvetlím," zakopával som  vlastné slová, absolútne som nevedel sformulovať odpoveď. Ako som mohol vhodne vysvetliť takú vec?

„Ako mi to chceš vysvetliť?!"

„Je to zložité..." Rukou som si prešiel cez vlasy, za ktoré som zaťahal a frustrovane si povzdychol.

„Čo je na tom zložité?!"

,,Našiel som ho pred štyrmi rok--"

„Čo?“ skrčila obočie a nahodila prekvapený výraz.

„Čo?" zopakoval som.

„O čom rozprávaš?" nechápavo pokrútila hlavou a vytiahla obočie.

„O čom hovoríš ty?" skrčil som obočie. Myslím, že sme nerozprávali o tom istom a uvedomil som si to až teraz.

„Prečo si ma nezobral tiež?" spýtala sa ublíženým tónom hlasu a dramaticky rozhodila rukami. Teraz to už bolo jasné- nevedela nič o Jasonovi.  

„Kde?" oči mi skoro vypadli z jamiek.

„Na nákupy," prekrútila očami a ukázala na tašky.  

„Uhm..aha," vydýchol som a myslím, že bolo počuť, ako mi kameň spadol zo srdca. (Samozrejme obrazne.) Neviem si ani predstaviť, ako by Yeal zareagovala, keby sa dozvedela tú vec s Jasonom. 

„O čom si hovoril ty?" premerala si ma skúmavým pohľadom a nadvihla obočie spolu stým, že si ruku skrížila na prsiach.

Tento jej postoj neveští nič dobré a bol som si istý, že by to zo mňa vytiahla.

„O-O tom istom." Pošepkal som, nervozita sa tiahla spolu so slovami, ktoré zo mňa vychádzali.

„Koho si našiel pred štyrmi rokmi?"

„Porozprávame sa o tom večer. Zvoní mi mobil a čakám dôležitý hovor," zdôraznil som slovo dôležitý, pozrel sa do zeme a odišiel rýchlom krokom preč.

Vošiel som do pivnice a vytočil číslo riaditeľa výskumného centra.

„Dobrý deň, tu Doktor Braun,“ ozval som sa formálnym hlasom.

„Oh, Scott! Práve som ti chcel zavolať, mám pre teba úžasnú správu!" vykríkol a v jeho hlase bolo počuť nadšenie.

„Akú?" povedal som prekvapene. Úplne som zabudol, prečo som mu volal.

„Preradili ťa do Kanady, konkrétne do mesta Stratford. Budeš prednášať na strednej škole za vyšší plat. Tak čo, tešíš sa?" niektoré slová hltal, keďže hovoril na jeden nádych, čiže som mal problém poriadne mu porozumieť.

„T-takže sa musíme presťahovať? Kedy?" bol som totálne ohromený, myslím, že ma táto správa zasiahla nepripraveného.

„Vzhľadom k tomu, že to je vybavené... Mohol by si tam ísť už zajtra. Čo ty na to?" v jeho hlase bolo stále počuť to vzrušenie a radosť, ktorú zrejme chcel zdieľať so mnou.

„Ja si to ešte premyslím," rýchlo som povedal a v okamihu zavesil. So sklonenou hlavou som vošiel do obývačky.

„Volal mi riaditeľ," sadol som si k nej.

„Hm?" neodtrhla oči od televízie, stále sledovala nejaký program, ktorý tam bežal.

„Budem mať vyšší plat."