Lose Control

22.Časť

„Čau, spoluhráč!" pozdravil ma Fredo, keď som odchádzal z nášho druhého tréningu.

„Čést," ukázal som znak mieru a s úsmevom odišiel.

O tri dni hráme v Toronte s miestnym tímom. Naše šance sú vyrovnané. Na tomto tréningu sme boli 30 minút v posilňovni, hodinu hrali proti sebe a ďalších 30 minút trénovali prihrávky.

Áno, tréner povolil, aby som tam s nimi šiel. Len dúfam, že ma postaví.

Vystúpil som pred naším domom, vošiel pomalým krokom dnu.

„Čaute," pozdravil som Yael a Scootera, ktorí spolu sedeli na jednej sedačke.

„Ahoj, Justin!" pískla Yael, zdala sa mi byť... nadšená?

„Čo sa stalo?" zasmial som sa, vyzul si topánky a podišiel ku nim.

„Ako bolo na tréningu?" na tvári mala veľký žiarivý úsmev.

„Ahá," zasmial som sa, keď som zistil, o čo im ide, „Skvelo, o tri dni máme prvý zápas ...v Toronte," hodil som plecami a napil sa plného pohára vody.

„T-Toronto?" Scottov hlas sa v polovici slova zlomil.

„Áno?" nadvihol som obočie.

„Veď tam sme predtým bývali!" zatlieskala Yael, nadšenie neopúšťalo jej telo, zatiaľ čo Scooterov výraz nejavil veľa radosti.

„Neviem či je dobrý nápad tam ísť," zašomral hlbokým hlasom.

„Robíš si srandu, však?" pokrútil som hlavou a vypúlil oči.

On si zo mňa strieľa.

„No len..Ja, že aby si... Neviem,"

„Aby som čo?" nadvihol som obočie, prekrížil si ruky na prsiach.

„Neviem, nemáš... Nemáš za sebou málo tréningov?" poškrabal sa na zátylku a hlasno prehltol. Zrazu tu bolo také ticho. Bolo by počuť aj vši vo vlasoch, no našťastie, tie tu nikto nemáme.

„Prosím ťa, Scooter! Tréner snáď vie, čo robí!" ruky som vyhodil do vzduchu, následne si prehrabol vlasy.

Prevrátil som očami, nečakal na jeho odozvu a vošiel do mojej izby. Hodil som sa na posteľ a naštvane krútil hlavou.

Z POHĽADU ABIGAIL

Moje kroky viedli zeleným parkom v strede nášho mesta. Zastavila som sa pri lavičke, kde som si sadla. Vytiahla som si telefón z vrecka a prečítala si správu, ktorá mi práve teraz prišla.

OD: Neznámy

Vidím ťa, kráska.

Srdce mi poskočilo, keď som prečítala tú krátku vetu. Otočila som sa a moje oči padli na chlapca, opierajúc sa o veľký strom. Na tvári mu trónil víťazný úsmev, v ruke držal telefón, keď zbadal môj prekvapený pohľad, žmurkol.

„Nová pička" v hlave sa mi ozval jeho hlas, keď sme ho s Justinom po prvý raz stretli na púti.

V krku sa mi zjavila nepríjemná hrčka, ktorú som sa snažila prehltnúť.

„Č-Čo tu chceš? To si písal ty?" ukázala som na mobil a nepríjemne sa postavila.

„Písal, nepísal, čo ja ti viem," žmurkol a odomkol jeho čierny telefón.

„Čo odo mňa chceš?" naprázdno som prehltla a podišla k nemu.

„Chcel by som teba, čo ty na to?" poklipkal očami a uškrnul sa.

„Ja mám priateľa, nechaj ma!" nabrala som odvahu. Aspoň som tak vyzerala, pretože vo vnútri to bolo naopak. Celá som sa triasla od strachu.

„Toho babkozmrda?" zasmial sa, „Dievča ako ty by si zaslúžilo viac, než hompáľajúcu sa paličku," nadvihol obočie, „niekoho, kto by ťa vedel ochrániť,"

„Pred kým by ma mal chrániť?! Nemám päť rokov! A neotváraj si naňho ústa!" vykríkla som a vyhodila rukami od hnevu.

„Hou, hou!" nadvihol ruky na obranu, „Čo ak by sa ti niečo stalo? Takého zadočku by bola škoda," hodil plecami a usmial sa.

„Ten zadok ale nie je tvoj!" prekrížila som si ruky na prsiach, „Odkiaľ máš moje číslo?!" zvraštila som obočie.

„Keď niečo chcem, mám to," sebaisto pošepkal a oblizol si pery.

„Čo sa týka vecného majetku, to možno áno, ale ja nie som žiadna vecička." vypľula som mu do tváre a otočila sa na cestu domov.

 „A mimochodom!" ukázala som naňho prstom, „Nechaj ma na pokoji, inak si sama zariadim, aby som ťa už nestretla!" zavrčala som, svoje slová nebrala vážne. Ale každý raz musí byť drsný, nie?

Z POHĽADU JUSTINA

„Dobrý deň, pani Reed, je Abbey doma?" pozdravil som Abbigailinu mamu, ktorá mi otvorila dvere.

„Bohužiaľ nie. Vie, že sem máš prísť?" usmiala sa.

„Nie, chcel som ju prekvapiť, tak ja jej zavol--"

„Justin?" ozvalo sa za mnou. Otočil som sa a moja tvár urobila vysmiaty výraz. Abbey stála za mnou a pohľadom striedala mňa a jej mamu.

 “Ahoj," povedal som tichým hláskom a usmial sa ešte viac, „môže ísť Abigail ešte von? Prosím," urobil som psí výraz.

„Jasné, že môže," povolila, keď sa Abigail usmiala a prikývla, zatvorila dvere.

„Abbey, musím sa ťa niečo spýtať." na nič som nečakal.

„A-Áno?" prekvapene na mňa pozrela.

„Šla by si so mnou o tri dni na zápas do Toronta? Urobili by sme si menší výlet," pozrel som sa jej rovno do očí. Naše pohľady sa stretli a jej pery náhle pristáli na tých mojich. Jej ruky ma silno objali a môj nos ucítil jej sladkú vôňu.

„Ak mi to naši dovolia, jasné, že pôjdem!" zvýskla a radosť z jej tela priam vyžarovala.

„To som rád, spýtaš sa? Dnes?"

„Keď prídem domov, budeš prvý, kto bude vedieť odpoveď," uistila ma.

V ten večer mi prišla skvelá SMS, pustili ju. Druhý deň prešiel ako voda, dva intenzívne tréningy, učenie a zabezpečenie nášho apartmánu v Toronte.

...

Ležali sme v našej izbe na veľkej posteli, nerušení okolitým svetom. Zajtra ma čaká zápas a ja stále nemôžem uveriť, že je tu so mnou ona. Abbey.

„Abbey, si to najlepšie dievča na svete, aké som mohol mať," zastrčil som jej pramienok vlasov za ucho. Ležala na mojej hrudi a jej hlava sa zdvíhala každým mojím nádychom.

„Ty si," otočila sa na mňa a vtisla mi rýchly bozk na ústa.

„Ani si nevieš predstaviť, ako neskutočne ťa mám rád," chytil som jej tvár do rúk. Moje pery som pritisol na tie jej. Bez problémov a rozmýšľania začala spolupracovať.

Z POHĽADU ABIGAIL

Jeho ruky sa premiestnili na môj zadok. Sadol si a mňa si položil na jeho dokonalé telo. Pery sa nám neodpojili a naše telá sa začali synchronizovane pohybovať.

Neprestávajte komentovať:( Ďakujeme za VOTES! Sme veľmi vďačné, že túto story čítate a stále nás je tu viac:) LEN TAK ĎALEJ! :)

Čo bude pokračovať?:O

Xoxo, Kamas!