Lose Control

4.Časť

Silno ma kopol do brucha a na tvári sa mu zjavil úškľabok. Za golier mojej košele ma postavil na nohy a následne ma prudko sotil o stenu. Voľnou pravou rukou ma udrel do sánky, čo ma prinútilo potočiť hlavu do ľavej strany a vypľuť krv.

„ A teraz mi povedz,“ zasyčal mi pri uchu, „budeš ešte niekedy žmurkať na moje baby?“

Pravou rukou, ktorou mi vrazil, premiestnil na moju čeľusť, čím ma prinútil pozrieť sa mu do očí. Sršal z nich hnev a ja som vedel, že pokiaľ sa rýchlo nespamätám, očami budem prechádzať po lekároch v sanitke. Dlho som mu neodpovedal a to ho naštvalo ešte viac. Rukou, ktorou ešte stále zvieral moju sánku, trhol, čo spôsobilo, že som hlavou narazil do steny za mnou. Zasyčal som od bolesti, čo u neznámeho chalana vytvorilo zlovestný úsmev na tvári.

„Odpovedz!“ zahučal mi do ucha a pustil ma, takže som ležal na zemi. Využil to, sadol si na mňa obkročmo a päsťou ma opäť udrel.

„Mike, to stačí. Nechceme ešte viac problémov,“ zvolal na neho neznámy chalan, ktorému som bol momentálne vďačný. To upútalo Mikeovu pozornosť. Zhlboka som sa nadýchol a snažil sa pozbierať posledné sily, čo sa mi po pár nádychoch a výdychoch podarilo. Zaprel som sa a pretočil nás tak, že teraz bol Mike ten, čo ležal na zemi.

Napriahol som ruku, ktorú som zaťal v päsť a silno ho udrel do nosu. V ušiach sa mi ozval silný zvuk prasknutia, čo znamenalo, že som mu ho zlomil. Sám pre seba som sa usmial a pokračoval v silných úderoch do jeho tela.  

„Áno, ak budem chcieť, budem si žmurkať na kohokoľvek, rozumieš?“ ostro som odpovedal na jeho predchádzajúcu otázku a chcel mu vraziť ďalšiu, no niekto ma zastavil.

„Prestaň, veď ho zabiješ!“ zvrieskol chalan, ktorý sa predtým snažil zastaviť Mikea v udieraní ma.  To ma prebudilo z akéhosi tranzu a priviedlo do reality. Zliezol som z toho idiota a rukou si zotrel krv prúdiacu z mojich rozbitých úst. Nič som nepovedal, len som si vyrovnal golier košele, posledný krát kopol do Mikea a odišiel na parkovisko, kde som nasadol do auta a vyšiel z parkoviska školy.

„Ah— Preboha! Čo sa ti stalo? Kto ti to spravil? Si v poriadku? Čo ťa bolí?“ vysypala na mňa hromadu otázok Yael, keď som vošiel do kuchyne, kde sa nachádzala. Zatlačila do mojich ramien, čo spôsobilo, že som si sadol na stoličku. Rýchlo podišla ku mrazničke, z ktorej vytiahla ľad. Podala mi ho a ja som si ho priložil na poranené a boľavé miesto. Sykol som a silno zaťal sánku.

  Tak strašne to bolelo.

„Som v pohode.“ Na ďalšie otázky som neodpovedal.

 „Vidím,“ ironicky odsekla Yael a odišla z kuchyne. O pár sekúnd sa opäť ukázala, no teraz aj  s nejakou tabletkou. Do pohára napustila vodu a následne mi ho podala. „Utíši to bolesť,“ informovala ma, keď zbadala môj pochybovačný výraz. Slabo som prikývol a tabletku prehltol.

„Yael? Je už Justin doma?“ ozval sa hlas Scotta.

„Uhm, áno. Je v kuchyni,“ odpovedala a ani nie o minútu sa v kuchyni zjavil Scooter.

„Čau,“ pozdravil som bez záujmu.

„Čo sa ti stalo?“ spýtal sa prekvapene a nahnevane zároveň.

Som celý dobitý, tak čo asi?

„Nič, som v pohode,“ nonšalantne som pokrčil ramenami a v mojom hlase bol náznak otrávenosti.

„A preto máš rozbitú peru a pod okom sa ti rysuje monokel, správne?“ nadvihol obočie.

„Tak načo sa pýtaš, keď vieš!“ vyprskol som jedovato. Bol som naozaj frustrovaný z toho všetkého. Rukou som si prešiel skrz vlasy a silno za ne zaťahal.