Lose Control

31.Časť

Časť je venovaná: AnneStylinson01 a Romanke6, lebo ste nám napísali krásne komenty! Užite si časť.:)  

 

Z POHĽADU ABIGAIL

Poznáte ten pocit, keď sa vo vás bijú dva pocity a vy si nemôžete vybrať, ku ktorému sa prikloniť? Na jednej strane tu je radosť a dojatosť a na druhej váhavosť, nerozhodnosť a hnev. Obe strany majú dobré argumenty prečo sa prikloniť práve k tomu pocitu a ja sa jednoducho neviem rozhodnúť.

Inými slovami, som zmätená. A viním z toho Justina. Možno to nie je správne, ale viním ho. To kvôli nemu sme sa pohádali. Keby neflirtoval s Natally, potom by po mne nekričal a nesprával sa ako totálny chuj, všetko by bolo v poriadku. Chcem tým povedať, to, že sa rozprával s Natally nebol ten bod, kedy by som sa nejako veľmi na neho nahnevala. Bolo mi to ľúto? Samozrejme, ale to nemení nič na fakte, že by som ho vypočula, keby mi to normálne vysvetlil.

A teraz, keď si zrejme uvedomil svoju chybu, tak mi napíše tak moc dokonalú pesničku a čaká, že sa mu hodím okolo krku. Áno, mám sto chutí spraviť to, ale niekde vo vnútri mám pocit, že Justin si myslí, že jedna pieseň všetko vyrieši. Lenže pár pekných viet neurobí všetko lepším.

Povzdychla som si a vypla lampičku na stolíku hneď vedľa svojej postele. Dala som si dolu gumičku z vlasov predtým, ako som si ľahla a ponorila sa do ríše snov.

„Abigail, vstávaj!“ mamin hlas ma vytrhol z môjho sna. Mykla som sebou, ale oči som nechala stále zatvorené.

„Päť minút,“ zamrmlala som do vankúša a zafučala.

„Nie! Teraz!“ intenzita jej hlasu sa zvyšovala, takže som predpokladala, že sa približovala k mojej izbe.

„3 minúty,“ zakvičala som.

„Teraz!“

„1 minútu a dvadsať sekúnd,“ prosila som, potrebovala som ešte chvíľu spánku.

„Poviem to ešte raz a naposledy. Teraz, Abby!“

Prečo je taká mrcha?

„Fajn!“ oduto som vykríkla a postavila sa z postele. Budeš mi chýbať, večer sa vidíme, pomyslela som si, keď som ju stlala. No, možno aj skôr.

Vošla som do kúpeľne, kde som vykonala rannú hygienu a následne vošla do šatníka. Oblizla som si pery, skrížila ruky na prsiach a premýšľala, čo si oblečiem. Potom mi zrak padol na slabo modré džíny, ktoré boli miestami dosť potrhané, biele tielko a rifľovú vestu. Obula som si biele converksy a vyšla z izby.

„Abby, prestaň byť tak nedochvíľna. Čakám už na teba,“ odmlčala sa a pozrela sa na svoje hodinky, „osem minút.“ Povedala karhavým tónom. Nechápavo som skrčila obočie. „Ha! Mám ťa! Hovorila som tvojmu otcovi, že dokážem byť aj prísna. Mala si sa vidieť, zlatko,“ začala sa hystericky smiať.

„Naozaj si strašne vtipná, mami,“ prekrútila som očami, nemala som náladu na jej žartíky.

„Ja viem. A som na to hrdá,“ prehlásila a chytila sa za srdce. Prebila som tú obrovskú túžbu prekrútiť očami a zobrala si z kuchynského pultu džús. „Ideme?“ dávajúc si telefón do kabelky sa spýtala.

„Yep, poďme,“ pozrela som sa do zrkadla predtým, než som otvorila dvere a šla k autu, do ktorého som následne nasadla a zapla si pás. Do mobilu som strčila slúchadlá a zapla si hudbu čakajúc na mamu. O pár minút  nasadla do auta a naštartovala. Videla som, ako sa nadychuje, určite mi niečo chcela povedať a tak som zvýšila hlasitosť pesničky. Nazvite ma mrchou, ale naozaj som dnes na nič nemala náladu.