Lose Control

14.Časť

Časť venujeme Dianke Didi Jakubcovej za najlepší koment:))

Čakanie, jedna hrozná vec, ktorá je nenávidená množstvom ľudí, vrátane mňa. Sedela som na mojej veľkej posteli a čítala si všetky naše správy. Nebolo ich veľa, no nebolo ich ani málo.

Čo mu vlastne chcem povedať?
Budem dostatočne silná alebo sa po prvom slove zosypem?
Bojím sa následkov.

Z POHĽADU JUSTINA


Práve teraz stojím u dverí od domu, kde býva Abbey. Ruky mám strčené vo vreckách a hlas sa mi nervozitou vytratil z tela. Vytiahol som ľavú ruku a zazvonil na zvonček.

Nádych, výdych!

Dvere sa roztvorili a v nich stál hnedovlasý anjel. Abbey. Nesmelo som sa na ňu pozrel, a keď som okolo seba ucítil jej pevné objatie, všetok strach sa stratil. Rukou som sa jej prehrabol vo vlasoch a druhou ju pevne objal.

„Chýbal si mi, Justin," vydýchla mi do hrude, stále pritlačená na mojom tele.

„Aj ty mne. Ani nevieš ako," pokrútil som hlavou a vdýchol jej sladkú vôňu.

Sadli sme si na čierny gauč so šedými vzormi vyšitými na látke. Rukou som prešiel po jemnom materiáli a keď som omylom pristál na Abbeyinej ruke, mihom oka som ju pritiahol naspäť k telu a nervózne vydýchol. Dych sa mi zastavil, keď mi chytila ruku a premiestnila  ju na predchádzajúce miesto.

„Premýšľala som," prehovorila po tichej chvíli, ktorá pohlcovala miestnosť.

Zdvihol som zrak a pozrel sa jej do očí, ktoré v sebe mali nerozoznateľný odtieň farby. Ťažko som prehltol a neverbálne naznačil, aby pokračovala.

„Zistila som, že ťa nemôžem nechať odísť," povzdychla, „Stále k tebe niečo cítim, Justin," ruku, ktorú držala mi silno stlačila. Moja tvár sa po jej slovách napla a vo vnútri som zacítil pocit šťastia.
„Ja som si uvedomila, že to ty si mi vždy vedel vykúzliť úsmev na tvári," pokračovala, zrakom prepaľovala naše ruky, ktoré boli stále pevne spojené.

„Nechcem ťa stratiť," pošepkal som, „Bol som idiot a--," jej veta ma prerušila.

„Áno, to si bol," stlačila mi ruku. Zakúsla si do pery a potom sa pousmiala.

„Áno, bol som." Pokračoval som, „No teraz som si uvedomil, že k tebe cítim niečo viac," voľnú ruku som si položil na stehno, „Možno som to vo vnútri cítil aj predtým, no až teraz som si to priznal. Až teraz som nabral odvahu priznať si to," poklipkal som očami a oblizol si pery.

„Justin," vydýchla a na perách sa jej objavil menší úsmev.

„Môžem ťa zobrať na naše miesto?" prerušil som ju otázkou.

„Uhm," zmätene si zahryzla do spodnej pery a potom nemo prikývla. Usmial som sa, vtiahol ju do náručia a silno ju objal. Môj nos ucítil jej sladkú vôňu a srdce sa mi rozbúchalo ešte viac.

Ľúbim ju.

Postavili sme sa a pomaly prešli k môjmu autu. Keď som jej otvoril dvere a ona si nasadla, moja postava následne zaplnila miesto vodiča. Cestou som premýšľal, čo bude ďalej.

Zastavil som na kraji cesty a keď uvidel cestičku vedúcu do lesa, vystúpil som a otvoril jej dvere. Potichu sme prešli až k nášmu miestečku a spolu si sadli na spadnutý peň stromu.

Z POHĽADU ABIGAIL

Srdce mi silno bušilo do hrude, ba nevyskočilo von. Nohy sa mi triasli a hlas zabudol, ako sa dostať von z krku. Pohľadom som prešla od neho až na, dnes veľmi zaujímavú, zem a oči mi padli na zaschnuté ruže, ktoré vytŕčali spoza kríčka.