Lose Control

35.Časť

Z POHĽADU TRETEJ OSOBY

Justin sedel na gauči, netrpezlivo si podupkával pravou nohou a hryzol si do pery. Nebol nervózny, to určite nie. Bol si istý, že na to Scott skôr či neskôr príde a vedel, že tomuto rozhovoru sa nevyhne. Len niekde v hĺbke svojej mysle pochyboval o tom, že dokáže Jasonovu existenciu v ňom samotnom udržať v tajnosti pred okolitým svetom. Alebo by sme skôr mali povedať, aby Jason udržal v tajnosti svoju existenciu aj pred samotným Justinom? Doktor Braun ani len nevedel, čo spôsobil tým, že Jasona zachránil a dal mu novú osobnosť. Keby aspoň tušil, že v Justinovi vytvoril viac osobností a tým vytvoril nové a ešte horšie monštrum ako bol Jaosn. Že vytvoril niekoho, kto je ako časovaná nálož, ktorej k odisteniu a výbuchu stačí aj obyčajné šuchnutie lista.

„Už som tu,“ povedal doktor Braun a sadol si na svoje kreslo tak, že pravú nohy si preložil cez ľavú tým spôsobom, že kotník pravej nohy mal na kolene ľavej.

„Vidím,“ Justin sa uškrnul. Prvá známka Jasonovej prítomnosti. „Uhm, čo si chcel?“

„No vieš,“ Scott začal opatrne, v podstate si uvedomoval tú časovanú nálož pred sebou, „volal som s Abigail, ako som ti hovoril pred chvíľou, a povedala, že je znepokojená tvojím správaním.“

„Samozrejme, že je,“ pretočil očami, Justin bol tak trocha otrávený tým, že sa Abbey žalovala Scottovi.

„Pozri, len má o teba starosť,“ pokrčil plecami Scott, „a teraz mám pre teba pár otázok, fajn?“

Justin sa zase uškrnul. „Fajn.“ Presne vedel, že sa toto stane. A bol pripravený. Alebo aspoň Jason bol.

„Ako sa cítiš?“ Scott naklonil hlavu do strany, to bolo niečo, čo robil vždy, keď ho niečo veľmi zaujímalo.

„Dobre, myslím.“

„Myslíš? Prirodzene by si mal vedieť, ako sa cítiš. Znamená to, že si zmätený? Máš pocit, že sa v tebe bije viac osobností alebo pocitov?“ Scott vedel, že ide na Justina prirýchlo, ale nemohol si pomôcť.

„Nie, to určite nie. Len je toho na mňa veľa, vieš. Škola, výskum, vzťah s Abbey...“ pokrčil plecami, snažil sa pôsobiť vyrovnane. Nechcel ukázať, ako veľmi ho tento rozhovor irituje a už vôbec nechcel viac poukazovať na Jasonovu existenciu. Vedel, že sa musí ovládať.

„Takže sa cítiš dobre, správne?“ pochybovačne nadvihol obočie, Scott nevedel, čomu má veriť, pretože Jason bol skvelý klamár a práve teraz Jason prevládal nad Justinom.

„Áno,“ Justin žmurkol.

„Bolí ťa hlava často?“

„Uhm, nie. Vlastne ma už dlho nebolela, aby som bol úprimný,“ Justin hovoril s kamennou tvárou, bol si istý, že klame dobre. A utvrdzoval ho v tom aj Scottov napol presvedčený výraz.

„Ani niekde v okolí zátylka?“ Scott vedel, že už začína byť nápadný, ale nemohol sa kontrolovať. Zvedavosť ho pohltila, presne tak, ako Jason Justina.

„Nie. A povedzme si na rovinu, Scott, koho môže bolieť zátylok?“ zatváril sa nechápavo aj keď veľmi dobre vedel, kam tým Scott mieri.

„Nikdy nevieš,“ ohradil sa Scott. Justin len pokrčil plecami, jasne dával najavo, že ho to nezaujíma a Scott si môže tvrdiť čo chce.

„Je to to, čo si chcel? Pretože ak áno, chcel by som ísť za Abbey a ospravedlniť sa jej,“ Justin sa zatváril milo a previnilo zároveň. Vina nebol hraný pocit, pretože všetko, čo sa týkalo Abigail sa netýkalo Jasona, ale Justina, ktorý ju úprimne miloval. Takže pri Abigail bol Justin sám sebou. Až na tú reštauráciu, tam sa prejavila Jasonova žiarlivosť.

„Áno,“ prikývol Scott, aj keď si nebol úplne istý tým, že už na Justina nemá otázky. Chcel sa ho spýtať na veľa vecí, ale vedel, že by to nebolo dobré.

Justin sa postavil z gauča, kývol smerom k Scottovi na pozdrav a vyšiel z domu. Jeho cieľ bol jasný.

Medzitým, čo sa tento rozhovor odohrával, Abigail sedela na posteli a rozmýšľala. Myslela na veci, ktoré sa udiali v jej živote tak rýchlo, že ich ani poriadne nestihla zaregistrovať. Kedy prestala byť najlepšia kamarátka s Beth? Bolo to vtedy, keď jej napísala tú hnusnú esemesku predtým, ako mala ísť s Justinom na večeru? Asi áno. Kedy sa stihla tak rýchlo spriateliť s Lyn? Žeby vtedy, keď jej zasadla mieste a začali sa spolu zhovárať? Pravdepodobne.

Veci sa diali rýchlo, Abigail ich nestíhala vnímať do detailu, pretože vždy mala plnú hlavu Justina. Ani teraz tomu však nebolo inak.   

Z jej cesty po spomienkach a rozmýšľaní ju vytrhol až zvonček. Abigail otrávene prekrútila očami, nemala náladu na návštevy. Neochotne sa postavila zo svojej postele a zišla dolu schodmi, z ktorým sa dostala do predsiene a následne otvorila dvere. Jej žalúdok nepríjemne zavrčal, keď vo dverách zbadala Justina so smutným úsmevom na perách a vinou v jeho dokonalých, karamelových očiach.

„Čo chceš, Justin? Prišiel si mi opísať, ako dobre sa Nattaly bozkáva?“ každé slovo ju pichlo u srdca, ale bolo jej to jedno. Potreboval vedieť, ako zle sa kvôli nemu cítila.

„Nie,“ hlesol, jeho hlas bol plný ľútosti.

„Tak načo si tu?“ zamraučala.

„Pretože sa ti chcem ospravedlniť.“

„Ale ty sa v poslednom čase stále ospravedlňuješ!“ vykríkla. „A nie je to tak, že sa ospravedlníš a potom to už neurobíš. Práve naopak, vždy sa ospravedlníš a potom spravíš niečo ešte horšie. To ma akože tak chystáš a dávaš mi najavo, že bude horšie? Pretože ak áno, ja s tým nechcem mať nič spoločné.“ Povzdychla si.

„Rozchádzaš sa so mnou? Hneď ako sa naskytnú nejaké ťažkosti ma opustíš?“  vyhŕkol, Justin bol prekvapený a zároveň sklamaný tým, čo Abigail povedala.

„Nejakej ťažkosti?“ neveriacky zopakovala, „to, že skoro zabiješ čašníka, klameš policajtovi a nazveš ma ty vieš ako je podľa teba nejaká ťažkosť?“ vypľula, bola naozaj frustrovaná. Justin mlčal, dával Abigail čas, aby sa upokojila a všetko spracovala. „Pozri,“ povzdychla si, „ty vieš, ako veľmi ťa milujem, vieš to tak dobre ako ja to, že by som ťa nikdy neopustila- pokiaľ by si mi nato nedal dôvod. Lenže teraz mi dávaš samé dôvody nechať ťa,“ šepkala, pretože ak by hovorila hlasnejšie, rozplakala by sa. „Ale ja nechcem. Nechcem nechať len tak to, čo k tebe cítim.“ Mykla plecami.

„Takže?“ Justinove oči žiarili nádejou a radosťou.

„Dáme si pauzu-“

„To určite nie,“ vyprskol Justin.

„Dáme si pauzu,“ zapakovala Abigail ráznejšie. „Ty sa pokúsiš dať dokopy- po psychickej stránke a potom to môže byť ako predtým. Len... myslím, že by sme potrebovali oddýchnuť si od seba. Pomôže nám to, som si tým istá. Prosím, len nechaj Scotta, aby ti pomohol, pretože ja ťa nechcem stratiť, Justin,“ Abigail to nevydržala a rozplakala sa.

To Justina zlomilo. Jediný človek, pri ktorom nedovolil Jasonovi vyplávať na povrch bola jeho Abbey. Ona bola človek, u ktorého Justin nemaskoval svoje pocity, bol sám sebou. Len pri nej myslel to, čo hovoril vážne a nepretvaroval sa- všetko bolo pri nej skutočné. A teraz sa chce od neho odlúčiť. Aj keď len na chvíľu, ale chce.

„Abbey, prosím...“ zašepkal Justin. „Ty vieš, že nechcem žiť život bez teba. Aj keď viem, že sa vrátiš. Nechcem byť ani deň tam, kde nie si ty. Neviem si to predstaviť...vieš.. nemať ťa po svojom boku. Všetko svetlo, čo je vo mne je tvoje, prosím, nerob to.“   

Ňah, neviem ako vy, ale ja milujem tú poslednú vetu:3

No dobre, koniec sladkých rečí. Čo si myslíte o tom, ako sa to všetko vyvíja? Ste spokojné s priebehom deja alebo chcete, aby sme niečo zmenili? 

Ďakujeme za krásne komentáre a VOTEs. Veľmi si toho vážime.:)

Xoxo, Kamas