Lose Control

5.Časť

Z POHĽADU JUSTINA

Nahol som sa k nej a pohľadom zavadil o dvere auta.

„Nevadí, ak ti otvorím dvere zvnútra? Pretože ako sama vidíš, nie som v najlepšej kondícii,“ slabo som sa zasmial pre odľahčenie situácie.

Celá stuhla a v očiach sa jej mihol zmätok. Skrčil som obočie, nechápal som jej reakcii.

Veď to bola normálna otázka, nie?

„Deje sa niečo?“

„Ou, n-nie, som v pohode,“ povedala až príliš rýchlo.

Otvoril som jej teda dvere a milo sa na ňu usmial.

„Ďakujem za odvoz, Justin,“ povedala, na moje meno kládla dôraz.

 „Rado sa stalo, Abigail,“ povedal som tak isto ako ona, čo ju priviedlo do rozpakov. Zasmial som sa nad tým a následne pokrútil hlavou.

Bola strašne zlatá.

Poslala mi posledný úsmev a opustila priestor môjho auta.

Celú cestu domov som premýšľal nad ňou. Nad Abigail. Bolo to krásne meno pre ešte krajšie dievča. Mala nádherný a úprimný úsmev, krásne oči a spôsob, akým sa jej začervenala tvár pri každom mojom pohľade na ňu bol rozkošný. Mala nádhernú postavu a ten zadok....

Dosť! Prestaň takto uvažovať.

Okríklo ma moje svedomie. Stále som si musel pripomínať, že má len 17. Je pre mňa až príliš mladá.

Len tri roky. Povedal diabol na mojom pravom remene.

Až tri roky. Opravil ho anjel na opačnej strane.

Z POHĽADU ABIGAIL

Toto bolo tak trápne.

Ako som si mohla myslieť, že by ma chlapec ako on chcel pobozkať a ešte k tomu pri prvom stretnutí?

Si tak hlúpa, Abigail!

Pokrútila som nad sebou hlavou a vstúpila do domu.

„Ahoj, zlatko,“ pozdravila ma mama, ktorá stála pri šporáku a pripravovala večeru. „Ako si sa mala?“

„Uhm... bolo to..“ hľadala som správne slová. „V pohode,“ jednoducho som pokrčila ramenami.

„A čo ste robili?“ spýtala sa nadšene, plná očakávaní.

„Pokus,“ prevrátila som očami, nemala som vôbec žiadnu chuť baviť sa o tom. Špeciálne o tom, čo sa stalo s Justinom. Ešte teraz sa cítim trápne. Zakrútila som hlavou a vybehla schody do izby.

Svoju váhu som hodila na posteľ a nahlas vydýchla. Celkovo to bol ťažký deň a nemám sily premýšľať nad tým.

__

„A ten úsmev...“ zabuchla som skrinku a oprela sa o ňu so zamilovaným úsmevom na tvári.

„Koľko má rokov?“ vyzvedala Elizabeth, ktorá bola celkom zaujatá mojím rozprávaním o Justinovi.

„20.“

„Nie je príliš starý?“ skrčila obočie, čo jej spôsobilo vrásky na čele.

„Čože? Nie!“ vyštekla som. „A navyše, neviem, ktorá z nás tu chodila s tridsaťročným,“ bránila som sa, aj keď som vedela, že s Justinom spolu nechodíme a zrejme ani nikdy nebudeme.