Lose Control

41.Časť

Nenávidím svoj život.

Pýtate sa, čo sa stalo  potom, ako mi mama zakázala stretávať sa s Justinom?

„Oh,“ mama si ironicky povzdychla, „a aby som nezabudla. Daj mi všetku tvoje elektroniku. Od mobilu cez počítač po iPod,“ uškrnula sa.

„Čo? To nemyslíš vážne!“ vyprskla som, bola som dosť nahnevaná.

„Hádaj znovu. Myslím to vážne. A teraz chcem tú elektroniku,“ nastrčila ruku spolu s nadvihnutým obočím a čakala, kým jej do ruky nedám mobil.

„Toto ti nezabudnem,“ zasyčala som a vybehla som hore schodmi.

No a tu som. Ležím na posteli a premýšľam o tom, aké by to bolo, ak by som nešla na párty a potom k Justinovi. Ešte teraz sa červenám pri spomienke, čo sme robili, ale rýchlo ma to očarenie prejde, keď si spomeniem na môj trest. To, že mi vzala mobil a veci tomu podobné mi nevadí. Dokonca mi nevadí ani mesačné domáce väzenie. Ale to, že mi zakázala sa stýkať s Justin, to je veľa. Ako sa opovažuje? Z môjho premýšľania ma rozbolela hlava. Naozaj som bola rozrušená a frustrovaná. Potrebovala som Justina.

Aké ironické.

Z oka sa mi skotúľala jedna slza, ktorú som okamžite zotrela chrbtom ruky.

„Abigail! Poď na večeru!“ zakričal na mňa mamin hlas. Prevrátila som očami a zišla dolu schodmi a prešla do jedálne. Mama spolu s otcom sedeli za stolom a čakali na mňa. V tichosti som sa posadila na stoličku a začala jesť, ignorujúc ich pohľad na mojej osobe. „Teraz sa budeš tváriť, že sa nič nestalo? Pretože stalo,“ prehodila sucho mama. Myslím, že toto bola proste posledná kvapka.

„A čo mám robiť? Mám ťa prosiť na kolenách, aby si odvolala trest? Že už to nikdy neurobím a podobné sračky?“ nikdy som nehovorila vulgárne, ale toto bol proste ten moment, kedy sa to hodí a vy nemáte na výber. „Pretože hádaj čo, mama. Nepoviem. Mám po krk toho, ako si myslíš, že mi môžeš rozkazovať, pretože ty nemôžeš. Nemôžeš mi hovoriť či sa mám alebo nemám stretávať s Justinom, alebo že nemôžem chodiť na párty. Nie je ti to hlúpe?! Ty si robila to isté v mojom veku a mne to ideš zakazovať a moralizovať tu? Nepríde ti to choré? No len si spomeň koľko si mala rokov, keď som sa narodila. Správne, mala si 18. Skurvených osemnásť rokov si mala. To znamená, že niečo si za sebou už určite mala a ty mi tu ideš hovoriť či sa môžem alebo nemôžem stretávať s chlapcom, ktorého milujem? To je na hlavu.“

„Abigail Faith Reed, okamžite odvolaj to, čo si práve povedala a ospravedlň sa svojej matke!“ zahučal otec a udrel päsťou do stola.

„Hm...a čo tak...nie?“ uškrnula som sa.

„Ako môžeš takéto niečo povedať vlastnej matke len kvôli nejakému chalanovi, ktorému ide len o jedno?“ zavrčal, bolo vidieť, že mu dochádza trpezlivosť.

„Ako môžeš toto tvrdiť, otec! Poznáš ho? Správne, nepoznáš. Videl si ho teraz prvýkrát. A prečo? Lebo stále pracuješ, doma si raz za tri mesiace a ty máš ešte tú drzosť tvrdiť toto?  Áno, klamala som vás a viem, že som to robiť nemala, ale viete čo? Neľutujem toho. Vôbec. Pretože som nerobila nič zlé – okrem klamania vás, ale to som sa už ospravedlnila a vysvetlila vám to. Robila som len to, čo robia moji rovesníci úplne bežne!“

„Choď do izby, Abigail. Teraz!“

Vstala som zo stoličky a vyšla hore schodmi. Otvorila som dvere do moje izby a všimla si, že okno je otvorené. Spanikárila som, pretože som vedela, že som ho zatvárala. Vošla som do izby a poobzerala sa. Všetko bolo tak, ako predtým, ale aj tak mi tu niečo nesedelo. Vtom niekto obmotal ruky okolo môjho pásu a ja som vykríkla.