Lose Control

11.Časť

„J—ja... neviem, Abbey. Nemôžeme to proste nechať tak?“ povedal som trocha viac podráždeným tónom.

„Nie, nemôžeme!“ vykríkla, „pozri, neviem ako ty, ale ja to chcem vedieť. Frustruje ma fakt, že neviem, ako na tom som. Správaš sa, ako by si bol môj chlapec, akoby sme spolu chodili, ale na konci dňa to som vždy ja, tá Abigail, ktorú berieš len ako kamarátku,“ povedala s povzdychom.

Chvíľu som na ňu len tak hľadel, nebol som schopný povedať čo i len pár slov.

„Prečo to nenecháme tak, ako to je?“ rukou som si zašiel do vlasov a poťahal sa za končeky.

„Pretože, Justin!“ rozhodila rukami a zhlboka sa nadýchla predtým, ako pokračovala, „ja nie som typ dievčaťa, s ktorým sa budeš chvíľu hrať, potom ju pretiahneš a nakoniec len tak odkopneš. Ja—ešte nikdy som nemala skutočný vzťah a... naivne som si myslela, že s tebou ho mať budem, no ako sa zdá, si presne taký, ako všetci v tvojom veku.“

„Takže ty si myslíš, že sa chcem s tebou len vyspať?“ vyprskol som. Áno, viem, je divné, že z toho všetkého som sa chytil práve tohto. „Nemyslíš si, že ak by som sa s tebou chcel vyspať, urobil by som  to už dávnejšie?“

„A prečo by si mal? Bola by väčšia zábava robiť to s vedomím, že som do teba zamilovaná!“ ironicky sa zasmiala, jej oči sa začali lesknúť. Len toto nie.

Ostal som ticho. Nevedel som, čo mám povedať a priznajme si, tak trocha som sa bál, že ak aj niečo poviem, rozplače sa.

„Prečo si ticho? Prečo nič nepovieš?“ povedala zúfalo a prvé slzy sa skotúľali dolu po jej tvári.

„Pretože neviem, čo mám povedať.“

„Povedz, čo cítiš.“

„Ale ja neviem, čo cítim!“ zhúkol som po nej tak, že nadskočila, „prečo na mňa tak tlačíš? Nestačí, ak by to ostalo tak, ako to je?“

Cítil som, že nerozprávam ja. Takto by som po nej nikdy nekričal, no nešlo to zastaviť. Bol som frustrovaný z celej tej situácie. Vedel som, že za mňa rozpráva môj hnev. Vedel som to tak isto ako to, že to budem neskôr veľmi ľutovať.

„Nie, Justin! Nestačí. Mne to nestačí.“

„Prečo?!“

„Pretože mám sebaúctu, Justin. Preto,“ povedala pokojným, tichým hlasom.

„Preboha, rozprávaš tu, ako by sme spolu jebali od rána do večera, od večera do rána!“

Toto som nebol ja. Akoby sa moje ja oddelilo od môjho tela a za mňa rozprával úplne niekto iný.

„Možno nie, ale princíp je stále ten istý. Objímaš ma, bozkávaš a kŕmiš ma sladkými rečičkami a keď sa ťa opýtam, ako to medzi nami je, zareaguješ takto,“ ukázala rukami na mňa.

„Prestaň sa správať ako suka,“ prekrútil som očami, môj hlas bol vyrovnaný.

„Pardon?“ vypleštila oči, kompletný zmätok v jej tvári bol badateľný.

„Počula si,“ pokrčil som ramenami.

„Aha,“ zamrmlala potichu, „takže teraz som suka?“

„Áno, teraz. Prečo to proste nenecháš tak, ako doteraz?“

„Povedz mi jeden dôvod, prečo by som mala.“ Vyprskla podráždene, ale jej oči hovorili niečo celkom iné. Cítila sa ublížene pre moje slová.

„Pretože aj tak by si za mnou skôr či neskôr prišla!“ vyprskol som, „všetci vieme, že máš pre mňa slabosť. Aj sama by si mi skočila do postele a prosila, aby som prirážal rýchlejšie!“