Lose Control

1.Časť

6.5. 2014

Z POHĽADU JASONA  

Začal som pomaly otvárať oči a cítil bolesť celého tela. Otočil som hlavu a pri mojej pravici uvidel stáť neznámeho muža.

„Kde som?“ spýtal som sa chrapľavým  hlasom. Jeho zrenice sa v okamihu rozšírili a mohol som vidieť, ako ostal v šoku.

„Žiješ,“ zašepkal a stále mal šokovaný výraz na tvári.

„Kde. Som.“ Skrz zaťaté zuby som zopakoval svoju otázku. Odpoveď som opäť nedostal. Cítil som nervozitu,  ktorá ma stále ovládala viac, pretože som nevedel odpoveď.

„J-Ja, prepáč,“ rukou si prešiel skrz vlasy.

Z POHĽADU DR.BRAUNA

„Tvoje prepáč si strč do piče! Kde kurva som?!“ sadol si a vytrhol si infúziu z ruky, postavil sa a všetky prístroje zhodil na zem. „Pýtam sa ťa na jednu  prijebanú otázku a tak očakávam aj odpoveď!“

„Okey, pokoj,“ zodvihol som ruky v obrannom geste.

„Choď do piče  s tvojím pokojom. Ja chcem vedieť, kde som,“ zavrčal.

Otočil som sa ku skrinke so sedatívami. „Dobre, poviem ti kde si,“ pošepkal som a naplnil jednu zo striekačiek. Otočil som sa späť na neho a pomalým krokom som k nemu podišiel. Využil som, keď nedával pozor a do odhaleného ramena mu pichol injekciu.

„Čo to ku--?!“ nedopovedal. Spadol na zem a ostal nehybne ležať.

Sklonil som sa k nemu a urobil hladký rez na zátylku. Do rúk som zobral naprogramovaný čip, ktorý som následne vložil do maličkého rezu. Zašil som ranku a uhladil jeho vlasy, ktoré to maskovali.

 

„Čo ak ho spoznajú?“  spýtal som sa sám seba a položil si ruku na čelo. Do rúk som zobral nožnice a ustrihol mu kúsok vlasov.

„Takto to nepôjde...“  pomyslel som si a a zobral holiaci strojček. Boky som mu vyholil a ofinu trocha zastrihol. Nevyzeralo to až tak zle, skôr naopak. Len... niečo tomu chýbalo.

Oh, áno.

Zobral som telefón a vytočil číslo Yael. Po pár zazvoneniach to zodvihla.

„Áno?“

„Zlatko, kde máš tužidlo na vlasy a fén?“ spýtal som sa neisto.

„V kúpeľni, druhý šuplík odspodu.“

„Vďaka,“ s týmto som hovor ukončil. Rozbehol som sa do kúpeľne a zo šuplíka zobral to, čo som potreboval. Po ceste naspäť som dostal skvelý nápad. Hneď, ako som vkročil do miestnosti, v ktorej bol Jason, som zobral do rúk telefón a vytočil číslo môjho veľmi dobrého priateľa.

„Čau Luke, potreboval by som tvoju pomoc,“ povedal som a poškrabal sa na zátylku.

„O čo ide?“

„Nie, po telefóne nie. Príď ku mne tak... o pol hodinu?“ spýtal som sa s očakávaním. Dúfal som, že neodmietne, pretože to by situáciu dosť skomplikovalo.

„Okey, budem tam,“ povedal a položil. Vydýchol som a telefón položil na stôl, na ktorom bol fén a tužidlo na vlasy. Zobral som fén a začal Jasonovi vlasy fúkať tak, že mu perfektne stáli. Následne som na ne nastriekal tužidlo.

„Nechápem, prečo som sa dal na medicínu. Bol by zo mňa skvelý kaderník,“ pomyslel som si a nad predstavou toho, ako strihám vlasy panej v strednom veku, ktorá sa mi sťažuje na manžela som sa zasmial.

Ako Luke povedal, tak aj spravil. Presne o pol hodinu zvonil zvonček na vchodových dverách.

„Ahoj,“ pozdravil a vošiel dnu.

„Čau,“ odzdravil som a dali sme si náš typický pozdrav. Čakali by ste nejaký ťukes alebo niečo?

Hah, tak to určite nie. Pod pojmom typický pozdrav som myslel chlapské podanie ruky.

„Tak, čo potrebuješ?“ povedal, keď si sadol na gauč.

„Poviem ti to, ale sľúb mi, že sa nebudeš nič viac pýtať,“ prísne som sa na neho pozrel a on prikývol. „Dobre. Takže, potrebujem, aby si jednému chlapcovi spravil tetovania. Najlepšie, ak by si mu potetoval obidve ruky.“

„Samozrejme, že ho potetujem,“ odfrkol.

„Nie, ja to myslím vážne. Ja... proste potrebujem, aby si to spravil. Teraz je uspaný, takže nebude nič cítiť. Prosím, len to sprav,“ zúfalosť ste v mojom hlase mohli počuť a Luke ju určite počul tiež.

„Fajn,“ povedal po dlhej dobe ticha. „Ale mám jednu podmienku.“

„Akú?“ spýtavo som nadvihol obočie.

„Pozveš ma na pivo.“

„Čo?“

„Počul si,“ mykol plecami a zasmial sa. Tiež som sa zasmial a neveriacky pokrútil hlavou.

„Platí,“ stále s úsmevom na tvári som povedal a potriasol mu rukou na znak dohody.

Naložili sme Jasona do auta a vyšli sme k domu, kde mal Luke veci, ktoré potreboval na tetovanie. Jasona sme posadili na stoličku a Luke sa pustil do práce. Po takmer piatich hodinách bol Luke konečne hotový a výsledok bol pôsobivý.

„Wow, je to perfektné,“ zamumlal som, stále ohromený.

„Viem, je to niečo, čo mi ide najlepšie,“ sebaisto žmurkol a s pýchou pozeral na svoje dielo. Jason mal obidve ruky potetované- ľavú viac ako pravú.

„Ďakujem, ani si nevieš predstaviť, ako veľmi si mi pomohol.“

„V pohode,“ mávol rukou. Akoby hovoril nestojí-to-za-reč.

...

Jason ležal na posteli, ešte stále bol pod účinkom sedatív. Zrejme som mu dal príliš silnú dávku. Preto som sa rozhodol, že pôjdem do obchodov a kúpim mu nové oblečenie.

Nasadol som do auta a vyrazil do prvého nákupného centra, ktorého meno ma napadlo. Zaparkoval som na parkovisku a vyšiel z auta. V obchodoch som nakúpil veľa oblečenia- od nohavíc, cez tričká a kožené bundy, po rôzne tenisky a šiltovky. Taktiež som si dal záležať na detailoch, takže som kúpil aj nejaké hodinky, zlaté reťaze a veci podobné, ktoré nosili Jasonovi rovesníci.

Po dvoch hodinách som sa vrátil domov a auto zaparkoval na príjazdovej ceste. Vyšiel som von, ovešaný taškami, pričom som sa cítil dosť divne. Otvoril som vchodové dvere a vošiel dnu. Vyzul som sa a keď som sa otočil, pohľad mi spočinul na Yael.

„Môžeš mi vysvetliť, kde si bol?“ spýtala sa naštvane a pritom si podupkávala nohou.

Do riti.

Ahojte!

Ako iste viete, nato, aby ste mohli písať komentáre a dávať VOTEs potrebujete mať založený účet tu, na Wattpade. Chceli by sme vás poprosiť, aby ste si ten účet založili- ak ho už máte, je jasné, že nemusíte, hah. Chceme to preto, aby ste mohli dávať hviezdičky (čiže VOTE) a komentáre, prostredníctvom ktorých by ste vyjadrili svoj názor na časť. Ďakujeme.

Xoxo, Kamas!