Lose Control

13.Časť

V obálke bol list. Zhlboka som sa nadýchla a otvorila ho.

Dovoľte mi povedať vám príbeh,

o dievčati a chlapcovi.

 

Vedel som, že ma máš rada,

ale ty vieš, že som si to neuvedomoval.

Si úsmev na mojej tvári,

nikam nepôjdem.

 

Som tu, aby som ťa robil šťastnou, aby som pozoroval tvoj úsmev,

už dlho som ti to chcel povedať.

Viem, že sa bojíš, aké to bude mať následky,

nechceš stratiť naše kamarátstvo.

 

Vedela si, že si anjel, ktorý zabudol lietať?

dúfam, že časom dokončím túto pieseň, aby som to vyriešil.

Ale pamätaj si jedno,

vždy ťa chytím, ak budeš padať.

Pretože aj anjel ako si ty sa časom pomýli,

a preto dúfam, že mi to dovolíš.

 

 

S ešte stále trasúcimi rukami som dôkladne poskladala list, ktorý bol miestami premočený od mojich sĺz. Sťažka som prehltla guču slín, ktorá sa mi tvorila v hrdle a snažila zahnať ďalšie prichádzajúce slzy. Nechcela som plakať. Znovu už nie.

Vydýchla som a snažila sa upokojiť. Domom sa rozoznel zvuk, ktorý ohlasuje návštevu- zazvonil zvonček.

Prekliala som sa zato, že som sa rozplakala a tiež som prekliala Justina zato, že mi dal dôvod rozplakať sa. Rýchlo som prešla ku vchodovým dverám a ešte sa rýchlo pozrela do zrkadla, ktoré bolo priamo nad skrinkou s topánkami.

Vyzerám strašne.

Pomyslela som si a rýchlo si zotrela roztečenú špirálu. Domom sa opäť rozoznel zvuk zvončeka. Niekto je poriadne netrpezlivý. Prekrútila som očami a otvorila dvere. Sánka mi padla, keď som tam uvidela stáť Justina aj s gitarou v ruke a nesmelým úsmevom na perách.

„Ahoj,“ pozdravil potichu, jeho hlas bol.. zvláštny. Možno bol nervózny?

„Ahoj,“ odpovedala som trápne a ticho, pretože som mala pocit, že sa každú chvíľu rozplačem.

„Uhm, môžem ísť.. ďalej?“ spýtal sa trhane.

Trocha som odstúpila od dverí, čím som mu dala neverbálne povolenie a on vstúpil. „Prečo si tu, Justin?“

„Len som ti chcel niečo povedať a... tak trochu zaspievať,“ to posledné zamumlal popod fúzy, ale aj tak som mu rozumela. Nadvihla som obočie, snažila som sa ostať nad vecou aj keď som chcela vybehnúť do svojej izby, zakryť sa perinou a vyplakať sa svojmu jedinému kamarátovi- vankúšu.

„Oh,“ bolo jediné, čo som dokázala povedať.

Justin si zahryzol do pery a začal hrať prvé tóny mne neznámej piesne. Keď však začal spievať a ja som spoznala slová, uvedomila som si, že spieva presne to, čo bolo napísané v tom liste. Zaštípali ma oči a začala som cítiť nové slzy, ktoré chceli ísť von. Zavrela som oči a nechala ich voľne stekať po tvári.