Lose Control

18.Časť

„Áno," odpovedal za mňa a periferne som videla, ako sa usmial.

„Uhm, asi nemám na výber," zasmiala som sa a rukou si prešla cez vlasy.

„Tak dnes príď," profesor Braun si narovnal veci na stole a podľa jeho systému ich usporiadal v taške.

Justinov prenikavý hlas mi zalial ušnú dierku; „Prídem po teba o siedmej," pošepkal a spolu s doktorom odišli.

Banality, ktoré riešia moji spolužiaci, vlastne všetci na škole, sú priam neuveriteľné.

Priznávam, že o globálnom otepľovaní by som sa nerozprávala ani ja, no sú aj dôležitejšie veci, než koľko centimetrov meria riť Kim Kardashian alebo koľko kúskov pizze sú schopní určití ľudia zjesť, nie?

Hodina biológie sa začala a môj mozog sa snažil spracovávať nudný výklad učiteľky.

Z POHĽADU JUSTINA

Môj deň prebiehal nasledujúco: po hodine s Abbey sme mali ešte dve triedy, v ktorých na mňa zazeralo niekoľko dievčat. Nechcem sa sťažovať, no ich pohľady mi skoro vypálili dieru do hlavy a ja som mal chuť napísať si na čelo veľkými písmenami MÁM FRAJERKU!, no to by asi nevyzeralo najprofesionálnejšie. Keď sme vyšli zo strednej školy, doma sme sa venovali pokusom s DNA, ja som sa priúčal nové veci a pomocou s nástrojmi si plnil praktikantské povinnosti.

Teraz sedím u stolu a čakám na správny čas, keď budem môcť ísť pre Abbey. Je divné, že sa nemôžem dočkať?

Z POHĽADU ABIGAIL

Šaty alebo normálne oblečenie? Táto otázka mi zarývala dieru do mozgu, keď som rozmýšľala, čo si na seba dám.

Nakoniec som sa rozhodla pre úzke džínsy a bielu blúzku. Vlasy som si dala  do vrkoču a na mihalnice naniesla trocha špirály.

Zvonček u dverí mi oznámil, že nemám na čo čakať. Zišla som dole a s úsmevom otvorila dvere. Vlasy som si hodila na pravé rameno a ruky obmotala okolo Justinovho krku. Jeho pery sa dotkli mojich a ruky mu skĺzli na môj chrbát.

Odtiahla som sa a potichu ho pozdravila.

„Pripravená?" nadvihol obočie.

„Pripravená na čo?" nechápavo som skrčila obočie a moje dlane sa začali mierne potiť.

„Na policajný výsluch v podaní Scotta," zasmial sa a napravil si vlasy.

„Jáj," vydýchla som, „Snáď to dopadne dobre," nesmelý úsmev ozdobil moju tvár.

„Si dokonalá, nemáš sa čoho báť, láska," dal mi bozk na líce a moje sebavedomie sa začalo dvíhať nahor. Líca mi pohltila červeň a moje ruky sa prehrabli v mojich vlasoch. Obula som si čierne topánky a spolu sme šli k autu.

„Ako bolo v škole?" otočila som sa naňho a zasmiala sa na jeho sústredenom výraze.

„Mal som čo robiť, aby som bol stále tvoj," pokýval hlavou,

„Čože?" zvraštila som obočie a prepichla ho pohľadom.

„Ale, láska," zasmial sa, „Veď vieš, že mám záujem len a len o teba, nikto iný medzi nami nebude," na sekundu mi venoval usmievavý pohľad.

„To mi odľahlo!" vyhodila som ruky do vzduchu, premýšľala o rôznych situáciách, ktoré mohli v škole nastať.

„Si nahnevaná?" urobil na mňa psie oči, čo ma donútilo zasmiať sa.