Lose Control

33.Časť

Môj žalúdok nepríjemne zavrčal a ja som cítila, že mi srdce vynechalo jeden úder. „O čom to do riti rozprávaš, Justin?“

„Nehovor mi stále Justin, do piče! Som Jason, Jason McCann!“ vyprskol, jeho zúrivosť akoby nemala hranice.

„Pane, prosím. Opustite priestory reštaurácie, inak budem nútený zavolať políciu,“ prišiel k nám čašník.

Panebože, môže to byť ešte viac trápne?

„Choďte do piče aj s vašimi skurvenými polišmi,“ jeho nosné dierky sa zväčšovali a zmenšovali, ukazovalo nám to, ako veľmi naštvaný bol. Čašník sa na mňa pozrel pohľadom plným empatie a ľútosti. Ale to robiť nemal. „Aha, takže takto to kurva je,“ Justin znel ako totálny schizofrenický šialenec. „chceš sa s ňou vyspať, však?“ ukázal rukou na mňa, „chceš ju jebať a chceš, aby kričala tvoje meno, je to tak? Ale niečo ti poviem,“ zastrašujúco sa priblížil k čašníkovi, ich nosy sa takmer dotýkali, „na to, kurva, zabudni. Ona je moja a jediný, kto to s ňou bude robiť som ja.“

„Ste šialený,“ odpľuvol si čašník. To Justina ešte viac nahnevalo a chytil ho za golier jeho košele. Ruku som si  priložila k ústam, zúfalo som chcela zabrániť výkriku. Justin čašníka hodil o stôl, ktorý sa prevrátil spolu s chlapom. Justin sa k nemu nahol a začal ho mlátiť.

„Pomôžte im niekto!“ zvrieskla som, moje oči sa zaplavovali slzami.

„Slečna, upokojte sa. Už sme volali políciu,“ prišiel ku mne jeden z hosťov.

„Čo? Nie! Len... len niečo spravte,“ zotrela som si slzu a pozrela sa na Justina. Stále udieral toho čašníka a vyzeral pri tom ako blázon. Keď sa Justin chystal uštedriť tomu chlapovi ďalšiu ranu, ozvali sa policajné sirény.

„Kurva,“ zaklial a zliezol z čašníka. Dnu vošli dvaja policajti v typickej uniforme.

„Takže čo sa tu stalo?“ spýtal sa jeden z nich a vytiahol si svoj zápisník.

„Tento muž ma napadol,“ zasyčal dobitý čašník a rukou ukázal na Justina. Policajt si to zapísal a pohľad premiestnil na Justina.

„Pane, je to pravda?“

„Áno.“

„Prečo ste ho tak zbili?“

„Pretože dával neslušné a pohoršujúce návrhy mojej priateľke. Snažil som sa upozorniť ho, iste chápete, že som si chcel obrániť svoje dievča, ale on bol neodbytný. Dovoľoval si stále viac a keď sme sa chystali na odchod, pretože nás jeho chovanie obťažovalo, chytil ju za zadok. Uznávam, reagoval som prehnane, ale čo by ste na mojom mieste urobili vy,“ pozrel sa na jeho menovku, „poručík Rowdon.“

To snáď nemyslí vážne. Ako takto môže klamať? A ešte k tomu policajtovi? Ale bol presvedčivý, veľmi presvedčivý. Vyzeralo to, akoby toho poručíka prinútil veriť mu tú historku.

„Čo? To je bohapusté klamstvo! Nič také som nespravil!“ čašník sa bránil, nechcel dopustiť, aby mu poručík Rowdon veril.

„Je to pravda, slečna?“ poručíkov pohľad spadol na mňa.

Svet sa zasekol pri tejto otázke. Akoby sa všetci vyparili a v mojej hlave sa odohrávali len spoločné chvíle s Justinom. Nemohla som klamať policajtovi, to nešlo. Ale moja láska k Justinovi bola väčšia ako nejaký zákon.

„Áno,“ prikývla som.

„Prečo ho kryjete? Všetci dobre vieme, ako to bolo!“

„A ako to teda bolo?“ vymrštil obočie poručík, hľadel naňho ľahostajne, akoby ho ani nezaujímala iná verzia.