Lose Control

27.Časť

„Takže, pán Bieber. Priznávate, že ste fyzicky napadol a slovne osočoval pána Delgada?“ spýtal sa muž s plešatou hlavou v policajnej uniforme. Úprimne, výraz jeho tváre bol desivý, ale nejakým zvláštnym spôsobom som nebol nervózny.

„Áno,“ povedal som zachrípnutým hlasom a pohodlne sa oprel o stoličku vo vypočúvacej väzbe.

„Prečo ste to spravili?“

„Pretože obťažoval moju priateľku,“ chladný tón môjho hlasu bol počuteľný a neutrálnosť v tvári bola viditeľná.

„Ako ju obťažoval?“ naklonil hlavu do boku a pustil magnetofón. Trocha neskoro, nemyslíš?

„Okukoval a komentoval jej zadok a nazval ju skurvene sexy jebačkou,“ zaťal som zuby pri vyslovení posledných troch slov a nepohodlne sa pohniezdil na stoličke. Abbey bola moja slabina a ak ma chcel niekto nasrať, toto bola trefa do čierneho.

„A preto ste ho zbili tak, že má zlomené rebrá, pravú ruku a stredný otras mozgu?“ uštipačný tón sa niesol každým jeho slovom a ja som mal čo robiť, aby som aj nemu nezlomil rebrá, pravú ruku a nespôsobil stredný otras mozgu.

„Myslím, že je to zrejmé, keď tu teraz sedím,“ oplatil som mu.

„Áno, to je,“ uškrnul sa, „volal som vášmu poručníkovi alebo zákonnému zástupcovi, ako chcete, a povedal, že tu bude o hodinu,“ oznámil mi a keď som si spomenul na to, že toto budem ešte vysvetľovať Scottovi, pretočil som očami.

„Okey, môžem ísť za svojím dievčaťom?“

„Prr, chlapče,“ zastavil som sa v pohybe a nadvihol obočie, „až keď bude zložená kaucia môžeš opustiť vypočúvaciu miestnosť.“

„Čo? Prečo?“ iritovane som rozhodil rukami a posadil sa naspäť na stoličku.

„Pretože tak to káže zákon. A teraz drž hubu a seď,“ vyprskol. Sadol si na stoličku oproti mne a zapálil si cigaretu. Vyfúkol krúžok dymu a oprel sa o stoličku, presne tak, ako som to spravil ja. Bolo na ňom vidieť, ako veľmi otrávený je z toho, že tu musel byť tú hodinu tiež. „Vieš, veľmi mi pripomínaš jedného chalana.“ Začal.

„Áno?“ natočil som hlavu do strany a so záujmom som sa na neho pozrel, „kto to bol?“

„Chalan, ktorý so svojimi kumpánmi zhotovoval a zhadzoval bomby na rôzne skladiská a tak,“ tu som spozornel, „nikdy sme však na neho nič nemali a tak sme ho nemohli ani obžalovať, vieš, nedostatok dôkazov a podobné detaily.“

„Ako sa volal?“ znervóznel som. Neviem prečo, no videl som súvislosť s mojimi snami a týmto neznámym chalanom.

„Určite ho nepoznáš. On ani nebol odtiaľto. Najskôr začal v Las Vegas, potom sa premiestnil do Atlanty a potom sa po ňom zľahla zem,“ pokrčil ramenami a vyfúkol dym z cigarety. „Niekto vraví, že zomrel, iní zasa vravia, že plánuje niečo veľké.“

„Ako sa volal?“ zopakoval som svoju otázku naliehavejšie.

„Jaso—“ bol prerušený hlasom iného policajta.

„Už si preňho prišli.“

„Konečne, manželka na mňa doma čaká s večerou. Dnes má prísť aj svokra, to zasa bude,“ pretočil očami a na plešatú hlavu si nasadil policajnú čiapku. „Môžeš ísť, mladý.“ Len som prikývol a opustil vypočúvaciu miestnosť.

„Justin!“ skríkla Abbey a silno ma objala. Nasal som jej vôňu a pobozkal ju do vlasov. „Si v poriadku?“

„Áno, ja som. Čo ty?“