Lose Control

28.Časť

Vystúpil som z učebne, v ktorej sme mali prvú vyučovaciu hodinu chémie a oprel sa o lavičku na chodbe.

V hlave mám neskutočný chaos, ktorý sa nechce ani z polovice usporiadať. Pokazené rádio so slovami policajta mi stále hrá v ušiach a nemôžem sa zbaviť divného pocitu, ktorý mi koluje v žilách ako nenápadná časovaná bomba, ktorá sa ma snaží vystrašiť rýchlejším a rýchlejším tikaním.

Tik-tak.

Vložil som si hlavu do dlaní a frustrovane vzdychol. Ešte so Scottom máme dve hodiny učiť stredoškolských žiakov, potom sa vrátime domov a pokračujeme s výskumom DNA.

„Stratil si sa?" jemné poklepanie na rameno ma donútilo otočiť sa na čiernovlasé dievča so zelenými očami.

„Nie, ja som--"

„Áno, viem, už si spomínam," zastavila ma a nadvihla obočie, „si ten pomocník," usmiala sa.

„Máš pravdu," prikývol som a oblizol si pery, „ale asi by som už mal ísť,"

„Zvoní až o desať minút a ako viem, ďalšiu hodinu máme spolu," žmurkla a zastrčila si vlasy za ucho.

„To je síce pekné, ale nemôžeme sa tu teraz spolu baviť," pokrútil som hlavou.

„Prečo by sme nemohli? Nikomu z nás to neublíži," prevrátila očami a hodila rukou, „povedz mi nejakú vtipnú príhodu z nejakej hodiny," zasmiala sa. Tento nápad sa mi veľmi nepáčil, no súhlasil som.

Z POHĽADU ABIGAIL

„Idem na záchod, hneď som spať," oznámila som Lyn a vyšla z triedy. Ruky som si strčila do vreciek pohodlnej mikiny a po dlhej chodbe prešla k dievčenským záchodom.

Keď som otvárala dvere, do uší mi prenikol povedomý smiech.

Justin?

Otočila som sa a neverila vlastným očiam. Usmieval sa na Nattaly, najväčšiu namotávačku chlapcov na škole. Mala ich už asi dvadsať a strieda ich ako vatové tampóny, s ktorými si každý večer zmýva make-up. Najprv sa usmeje, namotá ich a bez akýchkoľvek citov po dvoch dňoch odhodí.

Hnev, smútok, žiarlivosť- všetky tieto pocity sa mi miešali v mojom tele. Rýchlym krokom som podišla k nim dvom.

„Vidím, že sa tu dobre bavíte," falošne som sa usmiala a nadvihla obočie na Justina.

„Aj áno," našpúlila pery Nattaly, „pokým si sem neprišla bola tu zábava," žmurkla.

„To nie je pravda!" do témy sa vložil Justin.

„Ale to je v poriadku," usmiala som sa najfalošnejšie ako šlo, „nebudem tu prekážať," žmurkla som a otočila sa na odchod.

„Abbey, počkaj!" Justin ma chytil za ruku a zastavil ma.

„Justin, nechaj ma," povedala som pokojným hlasom, až som sa mu ja sama divila.

„Neodchádzaj," pokrútil hlavou.

„Ale veď vás ruším," chytila som sa za srdce a zhlboka sa nadýchla, „to ja nechcem," zasa som sa usmiala, no stále som neukázala ani jeden zub.

„Prestaň," vydýchol.

„A s čím?" pokrútila som hlavou, „Mám hodinu, musím ísť," žmurkla som, posledný raz sa naňho usmiala a odišla do triedy.

Prechádzala som veľkou chodbou, keď sa ten silný, nebojácny človek vo mne zlomil, sadla som si na jednu lavičku a začala plakať.

Z POHĽADU JUSTINA