Lose Control

12.Časť

Stál som tu dve a pol hodiny. Sadol som si na najbližší spadnutý kmeň. Kyticu, ktorú som držal v rukách som beznádejne položil vedľa seba a v duchu si nadával za to, aký som bol včera hlúpy.

Keby len hlúpy...

Naozaj mi na tom dievčati záleží. Sakra, ja by som pre ňu obetoval naozaj všetko! Pokojne by som býval nahý pod zemou bez akéhokoľvek styku so svetom, keby som ju mohol práve teraz objať a vidieť jej nádherný úsmev.
Chytil som sa za hlavu a ľavou rukou si prešiel cez vlasy a silno sa poťahal za končeky. Zoslabnuto som si prešiel po tvári a v duchu dúfal, že ju ešte dnes uvidím.

Možno sem ešte len ide.
Možno len stratila pojem o čase..
Alebo možno nepríde vôbec...

Pri spomienke na tento večer som nahlas zívol. Celú noc som totiž nezatvoril oči. Môj večer bol poskladaný len a len z premýšľania. Všetky nádeje sa mi rozplynuli pred očami, keď som zistil, že tu na ňu čakám tri hodiny.

Odídeš a ona sa o pár minút zjaví na tomto mieste. Povedal som si asi stý raz, no teraz neveril sám sebe... Kvety som odhodil do strany a frustrovane vydýchol. Bojím sa, že mi neodpustí všetky slová, ktoré som jej včera vykričal do tváre.

Zasmial som sa sám sebe, keď som si spomenul, že som si ešte pred pár hodinami myslel, že sa mi hodí do náručia po tom, čo jej vyznám moje skryté city.

Som úbohý.

Už ku mne určite necíti to, čo predtým. Obávam sa, že tieto city prebývajú len z jednej strany. Z mojej strany.

Kopol som do jednej ruže, ktorá vypadla, keď som odhadzoval celý zväzok. Strčil som si ruky do kapsy a oblizol si pery. Našiel som si cestičku k môjmu autu a následne doňho nastúpil.

Celú cestu som stláčal volant v mojom silnom zovretí a očami sledoval jej každý kus. Zastavil som pred naším domom a keď som vošiel dnu, bez slova, len s tresknutím dverí vyšiel do mojej izby. Hodil som sa na posteľ a na tvár si položil vankúš.

Z POHĽADU ABIGAIL

Neprišla som. Párkrát som sa zdvihla z postele, no potom sa hanblivo vrátila zasa späť. Pootočila som hlavu, keď niekto zaklopali na dvere. Zotrela som si zaschnuté slzy, ktoré vytiekli z mojich červených očí a následne nimi silno poklipkala.

Je zábavné, že plačem kvôli niekomu, kto ku mne nechová také city, aké ja k nemu. Aj keby som ich za túto noc chcela zahodiť a roztrhať, nedá sa to. Stále ho mám rada.

„Ďalej," zachrapčala som, keďže som bola po celé hodiny boli v tichosti.

Dvere sa otvorili a v nich stála mama, ktorá sa bez slova priblížila ku mne. „Zlatko, čo sa včera stalo?" ustarostene sa spýtala a váhu preniesla na posteľ.

„Mami, ja neviem, čo si mám myslieť. Bojím sa, že je koniec. Koniec nášho priateľstva," sklopila som zrak a pocítila prvú slzu na mojej tvári.

„Čo sa stalo?" oprela sa o stenu ako som bola aj ja a položila jej ruku na tú moju.

„Pohádali sme sa," zahryzla som si do vnútra líca a tým zadržala vzlyk. „Takto som sa nehádala ešte s nikým," spresnila som.

„To mi je ľúto, prečo sa to stalo?" stále mi kládla tú istú otázku. Dožadovala sa vysvetlenia.

Prečo.

„Nechcem to rozoberať," pokrútila som hlavou. „Nemôžem," vydýchla som.