Lose Control

8.Časť

„Ja už pôjdem," nepohodlne som sa pomrvila na stoličke.

„Odveziem ťa," prehovoril Justin a postavil sa.

„Oh, nemusíš," zaskočene som odpovedala, no bola som rada, že mi venoval pozornosť.

Aspoň teraz.

„Nemusím, ale chcem." Usmial sa na mňa, čím mi odhalil rad bielych zubov.

„V tom prípade nemôžem odmietnuť," zachichotala som sa, červeň mi pomaly stúpala do tváre z toľkej pozornosti. Jeho pozornosti.

„Tešilo ma," podal ruku zmätenej Beth a pozrel na mňa, na tvári mal stále úsmev.

„Uhm, ahoj," rozlúčila som sa s ňou a odišla spolu s Justinom von.

Ruku mi gentlemansky položil na chrbát, čím mi dával pocit istoty a dôvery.

Otvoril mi dvere a potichu sme nasadli do jeho ligotavého auta, ktoré odrážalo slnečné lúče horúceho Stratfordu.

„Dnes ti to pristane," polichotil mi a na okamih ma prešiel pohľadom, potom sa venoval prázdnej ceste.

Cítila som, ako moje líca znova nabrali červený odtieň a kvôli tomu som sa hanblivo usmiala.

„Ďakujem," pošepkala som a rozpustené vlasy si nahrnula do tváre.

„Tvoja kamarátka je..." hľadal správne slová, ktoré by ju vystihli, „zaujímavá," zasmial sa.

„Uhm, prepáč, v prítomnosti chlapcov sa nevie ovládať," pery som spojila do úzkej čiarky a pozrela sa do okna.

„V pohode." Hodil plecami a usmial sa.

Dúfam, že sa mu nepáči taký typ dievčat. Úplne odlišný typ, než som ja.

Zastali sme pred našou bránou. Poďakovala som sa a s úsmevom vstúpila do domu.

Z POHĽADU JUSTINA

Zatvorila dvere a odišla. Naštartoval som auto a urobil to isté- odišiel som. Po ceste som neprešiel okolo žiadneho auta či motorky.

Čo je so všetkými? Možno to tu, v Stratforde, je normálne. Pomyslel som si.

Spomalil som, keď som uvidel hustý les. Vysoké stromy a modré nebo spolu robili nádherný obraz. Zastavil som na okraji cesty a vystúpil. Uvidel som vychodenú cestičku dovnútra.

Kráčal som ďalej a ďalej, keď som zrazu uvidel drevený domček na strome. Pomaly som sa k nemu priblížil a zblízka si ho obzrel. Chytil som sa staršieho rebríka a vyskúšal jeho nosnosť. Postavil som sa na prvý schod. Opatrne som vyšliapal až k veľkému otvoru. Vošiel som dnu a sadol si na dlhú lavičku, ktorá vypĺňala interiér.


Z POHĽADU ABIGAIL

„Abby! Niekto po teba prišiel!" ozval sa mamin kričiaci hlas.

Sedela som za stolom a pripravovala sa na zajtrajší test z fyziky. Odložila som si všetky veci a zišla za ňou dole.

Žeby to bola Beth?

„Kto to je?" nechápavo som pokrútila hlavou.

Mama si ticho sadla na barovú stoličku a párkrát s úsmevom nadvihla obočie. Prekrútila som očami a vyhodila ruky do vzduchu. Keď mi zleteli naspäť k telu, otvorila som dvere. Oči sa mi rozžiarili, keď som uvidela Justinov veľký úsmev.

„A-Ahoj," zahryzla som si dovnútra líca.

„Ahoj," úsmev sa mu ešte zväčšil. „môžem ťa niekam zobrať?"

„Áno, teda, myslím, že áno," zasmiala som sa na mojom nervóznom tóne.

„A môžeme ísť aj hneď?" spýtavo nadvihol obočie.

„No, dáš mi minútku? Asi vyzerám naozaj hrozne," prešla som si cez rozcuchané vlasy.

„Vyzeráš úžasne," vydýchol, zdvihol prst a ukázal na mňa.

„Tak...Aspoň sa prezlečiem, dobre?" chytila som sa za červené líca.

Bez slova prikývol.

„Uhm, Poď ďalej," odstúpila som a v mysli si dala facku za môj trápny tón hlasu. „Nevyzúvaj sa, ak chceš, sadni si na gauč a ja tu budem o pár minút," zamumlala som a utekala do kúpeľne.

Do rúk som chytila hrebeň a prečesala si ním neposlušné vlasy. Na mihalnice som naniesla tenkú vrstvu špirály a šedé tepláky vymenila za úzke bledomodré džínsy. Nakoniec na mňa dopadlo pár kvapiek môjho parfumu a konečne som sa cítila ako človek.

Vyzeráš úžasne. V hlave sa mi rozozvučal Justinov hlas.

„Je tu neporiadok," zasmiala sa moja mama.