DIFFERENT

- 1 -

-Samuel-

„Nie, nie, nie! Pane bože, to si naozaj až tak neschopný, že nedokážeš ani očistiť zemiaky?!" Zakričala rozčúlene pani Simonsnová. 

Sťažka som prehltol a zahanbene sklopil svoj vystrašený pohľad k zemi. Nedokázal som sa pozerať do jej hnevom naplnených očí. Nie, keď som sa tak veľmi bál, že tento raz ma už naozaj vyhodí.

„P-prepáčte. Už sa to nebude opakovať." Ospravedlnil som sa vystrašene a dúfal, že mi dá naposledy šancu. 

„No to by som ti teda radila. Ešte raz a môžeš si baliť veci! Tak neschopného človeka tu rozhodne nepotrebujeme. Ver tomu, že ak by nebolo tvojej mami, už dávno by si sedel niekde na ulici." Skonštatovala tak chladným hlasom, až som v hrudi pocítil bolestné bodnutie. 

Nahnevane švihla rukou k dverám a skríkla: „A teraz vypadni, nech ťa tu nevidím!"  

Rýchlo som sa uklonil a so slzami v očiach vybehol preč. 

Prebehol som cez dlhú vydláždenú chodbu obklopenú vysokými kamennými piliermi a na konci zabočil k širokým schodom naľavo. Následne som prebehol cez ďalšiu dlhú chodbu, než som sa dostal k dverám svojej izby na úplnom konci. 

Zamkol som dvere a vyvalil sa rovno na matrac. Hlavu som zaboril do starej plachty pod sebou a viečka stisol pevne k sebe, v snahe nevyroniť žiadnu zbytočnú slzu.

Prečo som len mal také nešťastie? Prečo som musel za každým niečo pokaziť? Bol som tu iba mesiac, no napriek tomu som už stihol toľkokrát niečo pobabrať. 

Spomenul som si na to, ako mi po prvé dali pripraviť čaj pre pani domu. Jednoduchá úloha. Avšak keď som ho niesol do jedálne, potkol som sa a vylial ho. Jediné šťastie bolo, že som ho vylial na seba a nie na ňu. Hoci som sa kriku pani Simonsnovej nevyhol, bolo to stále lepšie, ako pohnevať si pani domu hneď v prvý deň.

Tentokrát som zle očistil zemiaky, ktoré sa podávali na obed. Neuveriteľné. Pani Simonsnová mala pravdu, bol som naozaj neschopný. 

A aby toho nebolo málo, nemýlila sa ani vo svojich ďalších slovách... Ak by ma vyhodili, ostal by som na ulici.

Otočil som sa na chrbát a zhlboka vydýchol, v snahe zahnať nepríjemné myšlienky. Od teraz si budem dávať naozaj dobrý pozor! Sľúbil som si v hlave a zahľadel sa na zničenú omietku stropu.

Zvláštne. V tomto dome bolo aj niečo, čo nesmrdelo bohatstvom. A to bola práve moja izba.

Teda, nebola to úplne...moja izba. Bola to izba, kde som mohol spať a tráviť nejaký ten voľný čas. 

Bola to len maličká miestnosť. Pred tým to mohol byť nejaký menší kumbál alebo špajza. Väčšinu miesta zaberal matrac v rohu miestnosti a hneď vedľa menšia drevená komoda, v ktorej som mal uložené v podstate všetko, čo som vlastnil. Okrem toho tu bola už iba žiarovka visiaca zo stropu  predstavujúca zároveň jediný možný zdroj svetla.

Nebolo to nič extra, no nemohol som sa sťažovať. Stále som mal nejaké jedlo, vodu a miesto na spanie, čo bol už tak luxus pre človeka ako ja.

Izba sa nachádzala na úplnom konci poschodia. Sem nikto z rodiny nechodil. Bolo to najnižšie poschodie v tomto sídle a izby boli určené pre služobníctvo, i keď zariadené boli podobne ako hosťovské izby na prvom poschodí.

Občas som uvažoval či by som dostal rovnakú izbu ako ostatní zamestnanci, ak by som tu pracoval dlhšie. Pravdepodobne však ani nie, keďže oni tie izby dostali hneď po nástupe.